Ficove referendum skončí fiaskom

Richard Vrchár

18. časť

Neslávny Černobyľ

V roku 1986, 26. apríla, prebehla celým svetom šokujúca a veľmi smutná správa – v Černobyle na Ukrajine došlo k tragickej udalosti. Na jednom reaktore v jadrovej elektrárni došlo k výbuchu. Uvoľnilo sa veľké množstvo rádioaktívnych látok. Dostali sa do ovzdušia a zamorili široké okolie – minimálne v okruhu tridsiatich kilometrov.

Táto správa nikoho nenechala na pokoji. Tobôž ľudí na východe Slovenska. Tí mali k ukrajinským hraniciam najbližšie. Aj Adamova rodinka žila v dennodennom napätí – ako mnohí iní východniari – s hrôzou očakávali, čo bude nasledovať v ďalších dňoch, týždňoch, ba aj rokoch. V médiách sa už takmer o ničom inom ako o Černobyle nehovorilo.

Najväčšie obavy mali hlavne tí, čo mali malé deti. Najsmutnejšie na tom bolo, že sa nedalo vylúčiť, že práve na mladej generácii sa to mohlo prejaviť v podobe rakovinových nádorov. A práve tie ich mohli a možno aj sprevádzajú počas celého ich života. Samozrejme, mohlo sa to prejaviť aj na dospelej populácii. Nebolo vylúčené, že sa to aj prejavilo, ale tí vo väčšej miere mysleli skôr na svojich potomkov ako na seba.

Neviem, či by sa vtedy našiel jeden jediný človek, ktorý, keď počul slovo Černobyľ, žeby mu bolo potrebné vysvetľovať, čo toto slovo znamená. Zlyhal jeden z černobyľských reaktorov jadrovej elektrárne. Jeho zlyhanie v minúte zmenilo život tisíckam ľudí nielen na Ukrajine, ale aj státisícom občanov v okolitých štátoch.

Vtedajšia vláda tam zakázala bývanie a návrat do zamorených oblastí. Napriek tomu tam aj po takmer tridsiatich ôsmich rokoch žije – v polorozvalinách – zopár desiatok ľudí. Nikto ich odtiaľ ani nevyháňa. Načo by to aj robili, keď životy ich drahých rodinných príslušníkov, respektíve aj ich zdravie, im už nikto nevráti.

Kompetentné úrady v Sovietskom zväze sa snažili túto tragédiu čo najdlhšie tajiť. Celý týždeň po výbuchu o tom nikoho neinformovali, čo sa v tej jadrovej elektrárni vlastne stalo. Občania, ktorí už mali zopár krížikov na svojich bedrách, pamätajú, ako iba pár dní po výbuchu, konkrétne 1. mája 1986, sa museli povinne zúčastniť na prvomájovom sprievode. A vôbec nemali ani tušenia o tom, čo sa vznášalo v ovzduší!

Správa o tejto tragédii a hroziacom nebezpečenstve bola úplné tabu. Jednoducho sa o nej vôbec nehovorilo. Veď neoslavovať 1. máj by bola pre komunistov hrozná vec.

Vo svete nastal veľký rozruch až vtedy, keď prístroje v severských štátoch zaznamenali obrovské zvýšenie radiácie. Sovietske byro až na tlak svetových médií začalo zverejňovať správy o tejto tragédii. Nebyť vetra, tak svet by sa o tejto tragédii dozvedel až oveľa neskôr. Vietor sa otočil a rádioaktívny oblak sa hnal na severské krajiny.

Vzhľadom na neinformovanosť od vtedajšej sovietskej strany a vlády si poniektorí slovenskí občania „pre zvýšenú dávku žiarenia zašli“ priamo na Ukrajinu. Správy o tejto tragédii vyšli na verejnosť až po niekoľkých dňoch, a tí, ktorí tam mali svojich príbuzných a známych, o ničom

78

netušili. Samozrejme, k tým ľuďom patrili aj tí, ktorí – vzhľadom na slovenské pomery – tam chodili výhodne nakupovať.

Jedno je isté: hodnoty žiarenia boli na Ukrajine či v Bielorusku poriadne vysoké. Ešte aj po mnohých rokoch tam na niektorých miestach radiácia dosahuje vyššie hodnoty, ako povoľujú medzinárodné normy. Vo svete mnohí ľudia tento výbuch prirovnávali k výbuchom atómových bômb v Hirošime a Nagasaki. Prirovnanie ani nie je možné považovať za správne.

Výbuch reaktora v Černobyle nebol výbuch nukleárny, podobný jadrovej bombe – išlo o výbuch „klasický”. Prvý výbuch spôsobil pretlak v uzatvorenom priestore a druhý rozhorúčený grafit a vodík.

Svet sa až po rokoch dozvedel, že s vysídľovaním – evakuáciou – v Černobyle sa začalo až z tretieho na štvrtého mája 1986 – teda viac ako týždeň po výbuchu!

Po nekonečných hodinách strávených v zamorenom území sovietska vláda pochopila, že je zle. Konečne sa rozhýbala. Niektorý z papalášov kružidlom na mape vyznačil kruh a rozhodol, že v akčnom rádiuse dvadsiatich kilometrov nesmie zostať ani noha! Začala okamžitá evakuácia. Ľudí odvážali autobusmi a nákladnými autami v noci. To, že pre mnohých to bolo už úplne zbytočné, to už nikoho z kompetentných netrápilo. Veď rozhodol a pomáhal najvyšší Soviet.

Blok reaktora zaliali do betónového plášťa. Napriek tomu rádioaktivita v okolí Černobyľa pretrváva naďalej a je pomerne dosť vysoká. Široká oblasť v okolí jadrovej elektrárne zíva prázdnotou a nedá sa vylúčiť, že tou prázdnotou bude zívať možno aj celé desaťročia – je to tzv. mŕtva zóna. Pomedzi polorozpadnutými dedinami sa túlajú zdivočené zvieratá.

Nezainteresovaných by mohlo napadnúť, že toto sú jediné živé tvory v tejto oblasti. No opak je pravdou. Hoci vstup do tejto zóny je oficiálne zakázaný, poniektorí občania tam žijú naďalej. Nechce sa tomu ani veriť, ale bohužiaľ je to pravda.

Po uzatvorení oblasti vstup na toto územie strážili vojaci. Bolo obkolesené oplotením a rampami. Dnes, po toľkých rokoch, na mnohých miestach už žiadne rampy nenájdete, a ani vojakov. Nanajvýš vás tam privíta takmer nečitateľný nápis na tabuli, ktorý oznamuje zákaz vstupu na toto územie – dôvod: radiácia.

V oblasti Černobyľa za posledné roky neúmerne stúpol počet pacientov s rakovinou štítnej žľazy – nielen u dospelých, ale aj u detí. Viac než tretina Bieloruska a Ukrajiny je zamorená nielen v dôsledku Černobyľu, ale aj iných skutočností.

V rôznych štatistikách som sa dočítal, že keď nastal výbuch na bloku štyri, tak až tristokrát presahoval prípustnú normu radiácie. Je to obrovské číslo. Laik si jeho dôsledky ani poriadne nevie predstaviť. Či táto informácia je pravdivá, neviem, ale aj keby bola oveľa nižšia radiácia – napr. o sto či dvestokrát – stále by bola príliš vysoká.

Ako tam vyzerá dnes? Čisté miesta na území krajiny je už ťažké nájsť. Ničia sa tam lesy. Výrub lesov je bez ladu a skladu. Zainteresovaných ľudí zaujímajú iba peniaze – zvané doláre. Čo

79

bude o pár rokov, to nezaujíma podnikateľov ani tamojšiu vládu. Dôležité je, že sa tam sypú peniaze zahraničných odberateľov.

V bývalom „Sojuze” nebolo nikdy tak ako v Amerike. No ich strana a vláda presviedčala zmanipulovaných občanov, že najlepšie sa žije v Rusku. Väčšina národa tomu aj verila. Ak tam niekto predsa len žil o čosi lepšie, tak to boli občania na dedinách – vcelku si žili dobre. Nemali super zariadenia či najlepšie autá, ale vedeli si dorobiť dostatok potravín a neboli odkázaní na mesto. Takto to pred výbuchom fungovalo aj v dedinkách v okolí Černobyľa. Pre bežných smrteľníkov nebolo možné cestovať na Západ.

Dnes je obrovská časť územia ešte stále zamorená a uplynie veľa rokov, kým sa to územie vyčistí. Je otázne, či sa vôbec vyčistí. Dnes je v tejto oblasti všetko veľkým problémom: bývanie, strava, zdravotníctvo… Ľudí kvária nevyliečiteľné choroby. Nedostatok potravín a chudoba tam trčí z každého rohu.

Voľakedy si tam ľudia dopestovali všetko: zeleninu, zemiaky, pšenicu, ovocie, chovali domáce zvieratá. Dnes, keď veľká časť pôdy je zamorená, niet kam sadiť. Avšak ľudia potrebujú žiť, preto sadia aj do zamorenej pôdy. Samozrejme, všetky škodliviny prechádzajú do plodín. Medzinárodné výskumnícke skupiny tam v posledných rokoch merali hodnoty rádioaktivity v pôde a zistili, že hodnoty boli a stále sú alarmujúce.

Mnohé štatistiky uvádzajú, že po výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle, resp. v dôsledku chorôb z ožiarenia, v Bielorusku a na Ukrajine zomrelo doteraz viac než 168 tisíc ľudí. Neviem, či toto číslo je pravdivé. Možno je aj oveľa vyššie. V každom prípade dôsledky výbuchu reaktora v Černobyle sú viditeľné doteraz.

A akoby ešte aj táto udalosť bola pre Ukrajinu málo, tak jej obyvatelia si toho hodne vytrpeli aj v roku 2013, keď v Kyjeve na Majdane vypukla revolúcia. K nepokojom a šarvátkam medzi obyvateľmi začalo dochádzať v lete v roku 2013 – diskutovalo sa o Asociačnej zmluve. Ukrajina ju mala podpísať, aby mohla vstúpiť do Európskej únie. To sa nepáčilo Putinovi, ruskému prezidentovi, ktorému by Ukrajina v EÚ absolútne nevyhovovala – začal vojensky intervenovať na východe krajiny a snažil sa ju zastaviť na ceste smerom k západným mocnostiam a EÚ.

Až po tridsiatich rokoch, konkrétne v decembri 2016, sa havarovaný štvrtý reaktor dočkal novej kovovej kopuly v odstavenej jadrovej elektrárni v ukrajinskom Černobyle. Jeho životnosť má byť sto rokov. Gigantická konštrukcia, vážiaca viac ako 36 000 ton, dlhá 162 metrov a vysoká 108 metrov by zakryla aj parížsky štadión Stade de France alebo newyorskú Sochu slobody. Nová kupola má odolať aj zemetraseniu o sile až šiestich stupňov.

Pre Európu to bola hádam najväčšia tragédia, ak k tomu nerátam druhú svetovú vojnu a udalosti, ku ktorým došlo v Budapešti v roku 1956 a v roku 1968 v Československu. Pamätníci veľmi dobre vedia, na čo narážam. Hlavne na udalosť, keď sovietske vojská spolu s vojskami Varšavskej zmluvy – okrem Rumunov – vtrhli na vtedajšie československé územie a potom sa Červená armáda usadila na viac ako 20 rokov takmer vo všetkých kasárňach väčších miest.

80

Vyše dvadsať rokov sa vojaci Červenej armády správali tak, že ich prítomnosť je veľmi potrebná. Údajne niektorí československí vysokopostavení politici pracovali na rozvrate komunistických ideí a oni len chránili Československo a jeho občanov pred kolaborantmi.

Prevrat

Adamov komplex menejcennosti chvalabohu z roka na rok čoraz viac ustupoval. Na jednej strane nadobúdal sebavedomie, ale na strane druhej uňho vzrástla tvrdohlavosť. Jej uzdu držal pevne – ako na koni, ktorého nečakane mohol vyplašiť štekajúci pes, prípadne nejaké vozidlo prechádzajúce vedľa neho.

Dosť často sa presvedčil o tom, že svojou zaťatosťou šiel hlavou proti múru, no napriek tomu bol schopný pobiť sa za svoje názory a na svoju stranu sa snažil dostať aj tých, ktorí jeho názory zdieľali, ale zároveň už neradi strkali nos do niečoho, čo by im mohlo „ublížiť“. Pre istotu sa väčšina ľudí, kvôli svojej zbabelosti, držala v úzadí.

Vládnuca strana svojím totalitným režimom veľmi rýchlo dokázala zatvoriť ústa takým ľuďom, ktorí sa odvážili poukázať na jej nedostatky pri riadení a smerovaní štátu. Jej heslo znelo veľmi jasne: Kto nejde s nami, ide proti nám! Takže pre komunistov bolo najideálnejšie, keď ľudia držali hubu a krok – čiže plnili plán päťročníc KSČ – hlavne jej záväzky voči ZSSR.

Tým, že Adam nebol členom strany – nezúčastňoval sa na straníckych zasadaniach, na ktorých sa údajne nanášali problémy a nedostatky, ktoré v ich firme vznikali – preto svoje názory a predstavy nanášal priamo svojim nadriadeným pracovníkom, priamo medzi štyrmi očami, prípadne na výrobných poradách.

No od niektorých svojich kolegov, ktorým sa priečil postup straníckych papalášov, sa dozvedel, že na straníckych schôdzach sa o nedostatkoch, na ktoré poukazoval, vôbec nehovorilo. Občas sa stávalo, že ho vo veciach, na ktoré poukazoval, podporili aj kolegovia. Žiaľ, len dovtedy, kým nešlo do tuhého.

Ako náhle chcel svoj názor presadiť reálne, tak jeho kolegovia automaticky zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka. Bola to automatická reakcia, ako únik pred vlnou tsunami, aby si zachránili aspoň holý život. Držali sa príslovia: Proti vetru sa cikať nedá.

Nadriadení pracovníci mali zabehnuté spôsoby riadenia práce – a zamestnanci, ktorí by sa im postarali o prácu navyše, tak tá im vôbec nevoňala a ani nechýbala. Z tohto dôvodu ani neviedli svojich podriadených pracovníkov k takejto aktivite. Zbytočne by im strpčovala život a mali by viac práce.

Adam často sledoval rubriku, v ktorej raz týždenne uverejňovali príspevky čitateľov v denníku Pravda. S mnohými sa stotožňoval a zároveň veril, že ak sa o týchto nedostatkoch píše v novinách, tak to povzbudí širokú verejnosť k tomu, aby také nápady podporila. V roku 1987 zaslal do redakcie denníka Pravda svoj príspevok. Príspevkom poukázal na konkrétne

81

nedostatky na ich pracovisku. Po zverejnení príspevku boli jeho nadriadení pracovníci poriadne nasrdení a dali mu to aj zreteľne najavo – buď bude držať ústa na uzde, alebo dostane padáka a bude si hľadať prácu niekde inde.

Taká reakcia Adama ešte viac podnietila k tomu, aby to nenechal len tak. Jednoducho išiel si za svojím cieľom. Z nedostatkov, na ktoré Adam poukazoval, bol napr. aj ten, že minimálne dvadsať rokov sa nepozastavil nikto nad tým, že na úseku Údržba strojných zariadení, na ktorom pracoval spolu s ďalšími dvanástimi kolegami, nemali sociálne zariadenie.

Nie žeby ho nebolo kde postaviť, kanalizačný systém tam vybudovaný bol, ale z nadriadených nikoho netrápilo, že v okolí budovy – kdekoľvek na dvore – sa povaľovali ľudské exkrementy. Zamestnanci si síce svoju prirodzenú potrebu v normálnom záchode vykonávať mohli, ale museli k nemu odbiehať až do administratívnej budovy. Tá bola od ich budovy vzdialená vyše sto metrov.

No nastala doba, že vo svete – hlavne v socialistických krajinách – sa milióny pracujúcich ľudí začínali búriť proti nespravodlivému totalitnému režimu. Začalo sa to v Poľsku. Odborový predák veľkej lodenice Lech Wałęsa založil spolok s názvom Solidarita. S podporou spolku vyzval všetkých pracujúcich do generálneho štrajku.

Aj v Sovietskom zväze sa začínali búrať bariéry. Vtedajší prezident Michail Gorbačov začal novú reformu so svojou známou perestrojkou. Vďaka jeho perestrojke občania Československa a hlavne vtedajší politickí disidenti vycítili, že sa naskytá možnosť uskutočniť v krajine prevrat.

V novembri 1989 disident Václav Havel využil protest pražských študentov k tomu, aby KSČ rezignovala. Vtedajší režim si ho nelichotivo zapísal do svojich protokolov ako nežiaduceho disidenta, ktorý stál na čele Charty 77 a figuroval aj na zozname tzv. Pražskej jari.

Hlavní predstavitelia KSČ dali súhlas k slobodným voľbám, Gustáv Husák sa vzdal funkcie prezidenta a občania Československa si zvolili za prezidenta Václava Havla.

Po prevrate aj na pracoviskách, kde pracoval Adam, sa aj jeho kolegovia konečne prebudili z letargie. Začali ho podporovať v myšlienkach a názoroch, na ktoré už vyše dvoch rokov poukazoval. A takmer v ten istý deň, ako zvolili Václava Havla za prezidenta, tak aj Adama zvolili zamestnanci závodu za predsedu odborového zväzu na ich závode.

Adam hneď v ten deň, čo prevzal funkciu predsedu, tak členom závodného výboru dal zreteľne najavo: „Ak zbadám, že vaša iniciatíva je príliš slabá a že ma v mojich reformách nebudete podporovať, tak podám demisiu.“

Václav Havel – ešte ako kandidát na prezidenta – počas svojej predvolebnej kampane navštívil aj niektoré mestá na Slovensku. Keď bol aj v meste, v ktorom má Adam trvalý pobyt, tak na Havlovom predvolebnom mítingu sa zúčastnil aj Adam. Ľudia na mítingu neustále skandovali: Havel na Hrad!

Adam od 17.11.1989 sledoval jeho politiku dennodenne, avšak nikdy v jeho prejavoch

82

nepostrehol ani slovko o tom, aké kroky podnikne k tomu, aby pohlavári totalitného režimu boli za svoje zločiny právoplatne potrestaní! Toto určite rezonovalo aj v mysliach väčšiny obyvateľov, no pán Havel na to reagoval svojím spôsobom – jeho argument znel: „My nie sme ako oni – mal na mysli komunistov – my nebudeme nikoho prenasledovať ani zatvárať.“

Na Havlovom mítingu Adam nadobudol presvedčenie, že celý prevrat bola iba fraška, komunisti iba využili príležitosť, ako si môžu ešte lepšie zabezpečiť svoju budúcnosť. Mnohí, ktorí vedeli ako v tom chodiť, prišli k obrovským majetkom. Dalo by sa povedať, že zo dňa na deň. Nedalo sa vylúčiť, že všetko sa dialo aj s tichou podporou pána Havla.

Havlov výstup pred zhromaždeným davom Adama presvedčil: „Nevidím žiadny dôvod, pre ktorý by sa pán Havel mal stať nastávajúcim prezidentom.“ Z mítingu odchádzal značne znechutený. Jeho predtucha o pánovi Havlovi sa naplnila do poslednej bodky.

Síce prišlo to dosť neskoro – až po dvadsiatich rokoch – jeden Adamov priateľ mu doručil syntézu analýz, v ktorých boli nevyvrátiteľné dôkazy o tom, ako tie udalosti v Novembri 1989 skutočne prebiehali. Túto syntézu analýz by Adam určite rád a s väčšou vervou prijal, ale aspoň o dvanásť rokov skôr. Bol to pre neho dôkaz, ktorý ho presvedčil o tom, že jeho úsudok bol naozaj správny.

Predkladám sem informáciu – poskytnutú Adamom – volá sa: Syntéza analýz – vypracoval ju pán Ross Hedviček. V roku 1968 emigroval z Československa do USA. Je v českom jazyku,ale zároveň môže poslúžiť ako dôkaz, že Adam sa k tomu dopracoval takpovediac z prvej ruky. Myslím, že prostredníctvom Googlu sa to dá ľahko vyhľadať – s tým by nemal byť žiadny problém.

Staré štruktúry

Adam, ako predseda závodného výboru, sa pustil do plnenia úloh, na ktoré nedočkavo čakala väčšina zamestnancov závodu. Hlavným bodom boli petície, ktorými zamestnanci požadovali odstúpenie starého nomenklatúrneho vedenia závodu. Treba dodať, že sa do toho pustil s veľkou vervou a veľkým zanietením.

V priebehu necelých dvoch mesiacov sa mu za podpory zamestnancov, ale aj členov závodného výboru, podarila najžiadanejšia požiadavka – riaditeľ závodu a jeho námestníci museli svoje miesta prenechať tým, ktorí mali príležitosť uspieť v konkurze. Vtedy Adam netušil, ako bolo staré vedenie navzájom prepojené s novým vedením, ktoré práve zasadlo na ich miesta.

Už v závere konkurzného konania, na ktorom sa mal určiť nový riaditeľ závodu, sa Adamovi výsledky konkurzu vôbec nepozdávali. Videli sa mu veľmi podozrivé. Z piatich kandidátov suverénne vyhral kandidát, ktorému on a ani ďalší dvaja členovia závodného výboru svoje hlasy nedali.

Prakticky sa nebolo čomu čudovať, keď v komisii sedeli štyria členovia, ktorí zastupovali hospodárske vedenie. Tí veľmi dobre vedeli, že ktorý z kandidátov bude súhlasiť s ich politikou, tak ten sa im za to aj poriadne odvďačí.

83

Adam, ale aj mnoho zamestnancov závodu, hlavne robotníckych profesií, nastávajúceho riaditeľa mali poriadne prešpikovaného – ako sa zvykne hovoriť, videli mu až do žalúdka. Totiž on pred prevzatím novej funkcie dlhé roky pracoval ako vedúci personálneho oddelenia. Jeho pozícia po prevrate takisto visela na vážkach. Po závode putoval petičný hárok aj za jeho odvolanie.

Od odvolania ho zachránilo iba to, že iba máloktorí zamestnanci sa odvážili tento petičný hárok podpísať. Dosť bolo tých, ktorým práve on pred prevratom zabezpečil tie miesta, na ktorých figurovali.

Starým štruktúram sa Adamova politika vôbec nepáčila. Robili opatrenia, aby ho z funkcie predsedu závodného výboru čo najskôr zosadili. Na každom kroku, čo len trochu niečo zaškrípalo, keď sa Adamovi nepodarilo splniť niektorú úlohu tak, ako si to predsavzal, už sa našli opozičníci, ktorí mu jeho neschopnosť ostro vytýkali.

Pri tom veľmi dobre vedeli, že také veci sa museli riešiť cestou práva. Vedeli aj to, že on v takom prípade má „zviazané ruky“. No tým, ktorým Adam prekážal, tak jeho „neschopnosť“ im postačila k tomu, aby zamestnancov závodu nasmerovali tak, aby jeho činnosť ako predsedu závodného výboru začali spochybňovať.

Prezident spoločnosti v tom čase zvolal riaditeľov jednotlivých závodov a predsedov závodných výborov na míting. Na ňom sa mali prediskutovať otázky a návrhy, ako by mala firma napredovať, aby boli čo najlepšie výsledky. Je potrebné podotknúť, že prezidentom spoločnosti sa stal krátko po prevrate – takmer v rovnakom čase, ako sa stal Adam predsedom závodného výboru.

Keď prezident dokončil svoj príhovor, vyzval prísediacich, aby svoje názory a pripomienky vyjadrili v diskusii. Hodnú chvíľu bolo ticho – ako v kostole počas kňazovho rozjímania pred kázňou – nikto nenašiel odvahu prihlásiť sa do diskusie.

Adama až príliš pálili problémy na ich závode. Bolo potrebné ich urýchlene riešiť a tak očakával, že o týchto problémoch bude hovoriť ich nový riaditeľ závodu. Avšak o slovo sa nikto nehlásil. Adamovi to nedalo a tak sa do diskusie prihlásil on sám.

V úvode svojej reči uviedol: „Patrilo by sa, aby o problémoch, ktoré sú na našom závode, hovoril náš nový riaditeľ. Ale nakoľko je na tom poste krátko, tak asi kvôli tomu dôvodu sa pán riaditeľ do diskusie neprihlásil.“ Adam vymenoval zopár pálčivých nedostatkov, ktoré bolo potrebné na ich závode urýchlene riešiť. Navrhol aj riešenia, ako postupovať, aby došlo k ich náprave.

Po Adamovi sa do diskusie odvážili prihlásiť už iba dvaja riaditelia z iných pridružených závodov, pritom v sále bolo približne stopäťdesiat ľudí a nebolo pochýb o tom, že aj na ostatných závodoch bolo hodne nedostatkov, ktoré bolo potrebné urýchlene riešiť. No títo ľudia boli naučení žiť svojim systémom. Nemali záujem niečo riešiť. Čo sa ich „výsostne“ netýkalo, jednoducho si s tým nerobili „zbytočné“ starosti. V ich prípade by taká práca bola iba prácou navyše.

84

Neskutočný šok zažil Adam hneď na druhý deň po mítingu – riaditeľ závodu si ho pozval k sebe do kancelárie. No o to väčší šok bol preňho ten, keď v kancelárii zbadal jeho hosťa. Bol ním priamo prezident spoločnosti.

Hneď po privítaní sa riaditeľ závodu pustil do Adama svojimi výčitkami: „Čo ste tým svojím výstupom na tom mítingu chceli dosiahnuť?! Veď ja som o nedostatkoch na našom závode chcel hovoriť s pánom prezidentom osobne!“ Aby to nevyznelo až príliš vyčítavo, tak k jeho slovám sa pripojil aj pán prezident, otočil sa k Adamovi a povedal: „Cením si vašu snahu, ale s tými problémami na mítingu ste nemali vystúpiť – lebo také veci sa musia riešiť inak.“

Skutočnú príčinu ich rozčúlenia pochopil Adam až po niekoľkých mesiacoch. Obaja sa už dlhé roky poznali a navyše boli aj dobrými priateľmi. Najlepšie sa to potvrdilo najmä vtedy, keď pán prezident sa iba pár mesiacov po tomto extempore postaral o teplé miestečko svojmu priateľovi. A to priamo v tej administratívnej budove, v ktorej aj on sídlil.

Na mítingu si Adam svojím počinom zatĺkol klinec do rakvy. Práve tá kritika bola príčinou jeho rýchleho pádu. Po troch mesiacoch svojej aktívnej činnosti v odboroch bol z funkcie predsedu závodného výboru „odvolaný“.

Ľudia verní a oddaní pánovi riaditeľovi začali konať. Skontaktovali sa s bývalým predsedom závodného výboru – o ktorom vedeli, že jeho veľkou túžbou bolo stať sa opäť predsedom závodného výboru. V minulosti tento post musel opustiť nedobrovoľne, lebo v čase hlbokého totalitného režimu ho z tohto miesta odvolali, a to len preto, že jeho syn emigroval do západného Nemecka. V tých časoch sa ten štát označoval resp. nazýval Nemecká spolková republika – NSR.

Keď si Adam uvedomil špinavú politiku pána riaditeľa – a bohužiaľ aj niektorých členov závodného výboru, ktorí boli osobnými priateľmi bývalého predsedu ZV – rozhodol sa rezignovať na svoju funkciu. Avšak členom ZV zatajil sprisahanie na jeho odvolanie, ktorého iniciátorom bol dokonca jeho tajomník ZV.

Svojmu tajomníkovi chcel Adam dokázať, že na rozdiel od neho, on charakter má a nemieni sa pred ľuďmi zhadzovať. Jeho rezignácia spočívala aj v tom, že jeho dcéry boli ešte školopovinné a manželka mu neustále vyčítala, že viac času trávi v odboroch – a vlastnú rodinu zanedbáva!

Pochopiteľne, Adama veľmi dlho škrelo nedobrovoľné prenechanie stoličky bývalému predsedovi, ale zmieroval sa aspoň s tým, že ako člen závodného výboru bude môcť sledovať jeho aktivity – aspoň bude mať možnosť vidieť pod pokrievku, akou špecialitou odborárov prekvapí.

Adamova manželka mala konečne dušu na pokoji, Adam sa viac venoval dcéram, ale aj jej samotnej. Jaroslav, ako znovuzvolený predseda závodného výboru, už počas prvého dňa predostrel Adamovi svoje ambície – ako má všetko premyslené, že čo všetko je potrebné urýchlene riešiť aby boli odborári s prácou závodného výboru skutočne spokojní. To, že to bola z jeho strany iba fraška, sa potvrdilo už po niekoľkých mesiacoch.

85

Jaroslavovým dobrým priateľom bol aj podnikový predseda závodného výboru Alojz – politická strana, ktorej bol Alojz členom, ho v krátkom čase plánovala dosadiť na poslaneckú stoličku v parlamente Národnej rady. A práve toto bolo základom toho, že ak sa Jaroslavovi podarí naspäť obsadiť predsednícku stoličku na závodnom výbore, tak toto bude už iba malý krôčik k tomu, aby mohol zaujať miesto po odstúpení Alojza – čiže aby sa stal podnikovým predsedom odborového výboru.

Keď už aj zamestnanci firmy pocítili, že totalitný režim je na ústupe, tak odborári tlačili na svojich predákov, aby zvýšili svoje úsilie k presadeniu vyšších miezd. Samozrejme, aj za bývalého režimu sa odbory dožadovali vyšších miezd, ale v tom období to bolo doslova iba veľkým snom zamestnancov firmy. Diktatúra KSČ stanovila hranice, tie sa v žiadnom prípade nemohli prekročiť.

Túto chúlostivú a prepotrebnú tému Adam podrobne prerokoval s predsedom Jaroslavom medzi štyrmi očami. Jaroslav, ako podnikový predseda odborov, už zastával dôležitejšiu funkciu a práve preto sa Adam snažil presvedčiť ho, aby na rokovaniach s vedením firmy pritvrdil. Že pokiaľ nebudú chcieť pristúpiť na požiadavky zamestnancov a nezvýšia mzdy, tak aby im oznámil, že odbory pôjdu do štrajku!

Jaroslav na Adamove presviedčanie reagoval spôsobom jemu vlastným: „Kto pôjde do štrajku? Keď mnoho zamestnancov, podľa jeho názoru, je nerozhodných a zbabelých.“ Skutočná príčina jeho odpovede spočívala v tom, že on sledoval iba svoje vlastné záujmy.

Jaroslav sa dlhé roky poznal s prezidentom firmy a aj na verejnosti sa netajil tým, že sú dobrými priateľmi. Dokonca ho ešte aj podporoval v reformách, ktoré vo firme zaviedol. Hlavný dôvod Jaroslavovej politiky spočíval v tom, že prezident spoločnosti využil príležitosť Klausovej kupónovej privatizácie na to, aby sa mohol poriadne obohatiť. Pochopiteľne, tí, ktorí prezidenta v jeho zámeroch podporili, tak aj oni to finančne pocítili. Odvďačil sa im peknými finančnými čiastkami.

Jaroslav v priebehu niekoľkých mesiacov figuroval na zozname prvých zbohatlíkov a milionárov na Slovensku, ktorí sa dostali k majetku ako slepé kura k zrnu. Adama hrialo aspoň to, že jeho dcéry mali dobrý prospech, hlavne Alenka. Svoj prvý ročník na gymnáziu skončila s vyznamenaním. Renáta, tá sa snažila nebyť pozadu za svojou sestrou a takisto úspešne urobila prijímacie pohovory na strednú školu. Takže robili dobré meno celej rodine.

Rodičom sa uľavilo najmä tým, že sa medzi sebou už aj menej škriepili, čo bolo dobrým pozitívom k tomu, aby si aj Adam s Alenou mohli užívať trochu pokojnejší život. Obaja mali viac času pre seba. Ale prišla chvíľa, keď ho Alena nie príliš lichotivou poznámkou uzemnila: „Obdobie, keď sme si to mohli užívať naplno, to už malo byť dávno minulosťou, lebo termín na odstránenie ‚dany‘ odkladám už veľmi dlho.“

Adama táto správa vôbec nepotešila. Znovu si musel privykať na kondómy, a tie v láske naozaj nemal. Počas globálneho šírenia AIDS si možno poniektorí muži kondómy pochvaľovali, hlavne keď si to rozdávali s cudzími ženami a mali obavu, žeby sa od nich mohli nakaziť Aidsom.Ale Alena ho postavila pred hotovú vec, že ďalšie dieťa si už v žiadnom prípade neželá! A tak medovým radovánkam na istý čas „odzvonilo“.

86

Otvorenie starej rany