Ficove referendum skončí fiaskom

Richard Vrchár

POKRAČOVANIE – 17. časť

Adam na ceste domov v hrkotajúcom autobuse k hraniciam zo Škandinávie začal bilancovať. Prezeral si poznámky.
„Tri zošity popísané. Niekto by povedal, že vypisujem knihu po častiach. A má pravdu. Lebo dobrý príbeh sa nedá zhustiť do troch odstavcov. A Škandinávia si zaslúži každý jeden.“

Radostná udalosť

Ubehli dva mesiace od návratu zo Škandinávie a v Adamovej rodine sa stala radostná udalosť. Jeho manželke Alene sa narodila dcérka. Dali jej meno po mame – Alena. Boli to radostné chvíle, avšak pribudli aj starosti. V maličkej spálni, prestavanej z nie tak dávnej kuchyne, sa našiel iba malý priestor na umiestnenie postieľky pre malú Alenku.

Nahnevaný Adam začal okamžite konať. Navštívil bytové oddelenie, na ktorom mal podanú žiadosť o byt. „Potešili“ ho „geniálnou“ správou: Byt môžu dostať, až keď budú mať dve deti. Nepomohli mu žiadne urgencie ani prosby.

Šťastím pre nich bolo aspoň to, že Alenin brat Jozef mal k dispozícii dvojizbový byt – poskytla mu ho jeho firma. A tým, že v tom byte žil iba sám, častejšie prebýval u svojich rodičov a svoj byt dočasne prepožičal sestre Alene. Dočasne, čiže dovtedy, kým by dostali vlastný byt.

Jozefov dvojizbový byt sa svojou rozlohou vyrovnal aj mnohým trojizbovým bytom v panelákoch v jeho okolí. Blok stál na ideálnom mieste – v blízkosti lesa. Tak aspoň nebolo potrebné chodiť ďaleko na vychádzky s deťmi a zároveň boli v zdravom ovzduší. Háčik bol iba v tom, že byt slúžil len na „prechodný pobyt“.

Občas si Adam s Alenou aj po mnohých rokoch povzdychli, že bolo veľkou škodou, že Jozef ten byt musel vrátiť firme kvôli zmene zamestnávateľa. Nebyť toho, tak – s najväčšou pravdepodobnosťou – by im ten byt zostal natrvalo. Ak by to bolo potrebné, byt by neváhali aj odkúpiť. Splácali by ho najmenej dvadsaťpäť rokov, no nemuseli by sa nikam sťahovať.

Adam sa pomerne rýchlo zžil s úlohou starostlivého a obetavého otecka. Dokázal malú Alenku vykúpať aj prebaliť. Kým bývali u svokrovcov, pri obriaďovaní malej Alenky počas prvých mesiacov Alene pomáhala aj jej mama.

Po odsťahovaní si Adam veľmi skoro uvedomil, čo všetko si vyžaduje opatera takého mimina. Mimino sa nepýtalo, či je deň, alebo

75

noc. Svojej potravy sa dožadovalo každé tri hodiny. Adam nepoprel, že tie „babské“ práce robil aj kvôli tomu, aby sa Alena – okrem dcérky – mohla venovať aj jemu pri nočných radovánkach.

Neboli medzi nimi žiadne nezhody. Dalo by sa povedať, že celkom slušne im to klapalo, ale iba dovtedy, kým do rodiny neprišiel ďalší prírastok. Po pätnástich mesiacoch sa im narodila druhá dcérka Renátka. Pribudlo viac starostí. Pri malých šidlách obaja dostávali poriadne zabrať.

Azda najväčšiu starosť im robila žiarlivosť staršej dcérky. Keď zbadala, že rodičia – hlavne mama – sa venujú viac sestričke ako jej, okamžite sa k nej prikradla a začala ju biť. Brala jej z rúk hračky a tak sa ju snažila vyprovokovať k tomu, že ak sa bude brániť, bude mať dôvod na ňu zaútočiť.

Adam veril, že sa im podarí splodiť aj syna – na to sa nesmierne tešil. No Alena ho veľmi rýchlo schladila svojím rozhodnutím, že ďalšie dieťa si už neželá! Pre Adama taká správa nebola dvakrát príjemná, lebo si uvedomil, že pri milovaní bude musieť používať kondómy – bolo to preňho doslova utrpením. Sex s kondómom sa mu javil, ako keby chcel lízať med zo skla, ale ten med bol na opačnej strane skla.

Po nejakom čase to Adama už prestalo baviť. Nahovoril Alenu, aby si nechala zaviesť „danu“ – bolo by to pre oboch lepšie, mali by aj lepší pôžitok zo sexu. Potom si to užívali naplno viac ako päť rokov.

Adam sa zmieril aj s tým, že ďalšie dieťa už nemali. Sám seba presviedčal, že takto majú aspoň menej starostí, lebo tie malé „potvory“ sa správali tak, že často im to pripadalo, ako keby mali minimálne štyri deti.

V švagrovom byte bývali vyše jedného roka, keď konečne dostali svoj trojizbový byt na novom, vtedy ešte nedostavanom sídlisku. Všade naokolo sa ešte stavali ďalšie paneláky, ale aj školy, škôlky, obchodné a zdravotnícke strediská. Cesty boli blatisté. Chodníky ešte neboli. Vyzeralo to tam ako po prírodnej katastrofe.

Nosiť inú obuv ako gumové čižmy si ľudia na sídlisku ani nemohli dovoliť. Najhoršie utrpenie prežívali mamičky s malými bábätkami v kočíkoch – na nákupy a k lekárovi sa museli brodiť blatom a kalužami. Zhruba pol roka sa museli brodiť blatom, kým sa dočkali chodníkov. Očista zablateného kočíka a gumákov zabrala minimálne štvrť hodiny.

Výhodou bolo aspoň to, že nebolo potrebné vodiť deti ďaleko do detských jaslí a materskej škôlky. Alena si našla nové zamestnanie v neďalekej základnej škole a Adam mal aspoň o dobrých desať kilometrov bližšie na svoje pracovisko – takže si v pracovných dňoch mohol o pár minút dlhšie pospať.

Žili skromne. Avšak treba priznať, že z biedy ich aspoň trošku vytrhla novomanželská tridsaťtisícová pôžička – tá bola akoby poistkou na plodenie ďalších detí. Z pôžičky sa odrátavalo podľa toho, koľko detí si novomanželia priviedli na svet. Po prvom prírastku do rodiny sa odrátavalo tritisíc korún a pri ďalšom sa už odrátalo až päťtisíc korún. Rodiny, v ktorých mali štyri a viac detí, svoj záväzok voči štátu takmer do bodky splnili.

Adam s Alenou novomanželskú pôžičku využili na zakúpenie nábytku. Taký „luxus“ si pri svojich zárobkoch nemohli dovoliť.

Keď im dcérky začali navštevovať základnú školu, pomerne často sa stávalo, že si Alena narobila zbytočné starosti tým, že každú maličkosť riešila veľmi úzkostlivo. Malé potvory to rýchlo využili. Jednoducho povedané – prerástli jej cez hlavu.

Adam sa snažil presvedčiť Alenu, že v niektorých chvíľach musí byť neoblomná. Ona si to vykladala po svojom, že Adam ju iba buzeruje. Riadila sa svojim rozumom a svojím presvedčením: „Ja dobre viem, čo robím.“ Darmo jej Adam vysvetľoval: „Čohokoľvek sa dcérky dožadujú, tak ich musíš viesť k tomu, že v prvom rade si to musia zaslúžiť!“

Alena sa riadila svojim rozumom. Každú „sprostosť“ –

76

hračku či ošatenie – čokoľvek si deti zmysleli, hneď im to kúpila.

Keď medzi dcérkami došlo k nejakej potýčke, začali sa škriepiť. K slovu občas prišli aj päste a trhanie vlasov. Zúfalá Alena to riešila takým spôsobom, že pri väčšine takýchto šarvátok bránila mladšiu Renátu – staršia dcéra bola podstatne vyššia, zároveň aj fyzicky silnejšia.

Avšak Alena nechcela pripustiť jednu dôležitú vec: že staršia dcéra na svoju mladšiu sestričku začne žiarliť. Staršia dcérka si vsugerovala presvedčenie, že jej rodičia – hlavne mama – majú radšej Renátu ako ju. Začala im to vyhadzovať na oči. Navŕšilo sa to tak, že to bolo takmer na dennom poriadku.

Rodičia Alenke vysvetľovali, že obe majú rovnako radi, ale ani to nezaberalo – bolo to, akoby hovorili do vetra. Alenka sa ešte viac zaťala. Čím bola staršia, tým viac svoju sestru nenávidela. Boli chvíle, že medzi nimi dochádzalo k takým šarvátkam a bitkám, že Alena sa nezdržala – „uletela jej ruka“. Samozrejme, najviac si to odniesla staršia dcéra. Tá mala ďalší dôvod na to, že mama je voči nej zaujatá a nespravodlivá.

Adam sa rozhodol rezignovať. Postavil sa do role mŕtveho chrobáka. Držal sa príslovia: „Čo si si navarila, tak si to aj zjedz!“ Už mu liezlo na nervy to neustále opakovanie ako na kolovrátku. Bolo úplne jedno, či to Alene povedal jemne alebo zvýšeným hlasom, zakaždým to dopadlo rovnako.

Alena mala „svojho Boha“. Jej ženská tvrdohlavosť – možno aj vedomie, že ona s vysokoškolským titulom predsa nebude počúvať rady niekoho, kto má iba stredoškolské vzdelanie – takmer stále zvíťazila.

Adama najviac hnevalo, že Alena sa z tých udalostí nikdy nepoučila. Kvôli hašterivým dcéram mali často medzi sebou zbytočnú tichú domácnosť. Adam veľmi dobre vedel, že ak v tejto pozícii bude chcieť presadiť svoju pravdu, budú nasledovať „pôstne dni“. Ale po čase si aj na taký stav zvykol. Už ho prestalo baviť donekonečna presviedčať manželku, že on má pravdu a manželka napriek tomu nie a nie ustúpiť.

Pozitívne bolo aspoň to, že po „búrke“ prišlo udobrovanie. Bolo veľmi dojímavé a zakaždým aj veľmi príjemné. Končilo vynikajúcim sexom a s lepším a blaženejším vyvrcholením. Dovolím si povedať, že snáď ani neexistuje manželský pár, ktorý by neprešiel takouto skúškou. Myslím si, že aj toto patrí k životu.

Dobrým znamením bolo, že ich dcéry aspoň v škole dosahovali dobré výsledky. Tým vynahrádzali nepríjemné chvíle, ktoré rodičov občas vytáčali do nepríčetnosti.

Stereotyp, skoré ranné vstávanie a aj samotná práca boli takmer denným kolotočom. Preto aspoň raz v roku si to čiastočne mohli vynahradiť letnou dovolenkou. Trávili ju spolu s dcérkami niekde pri mori, či už v Rumunsku, alebo v Bulharsku. Počas dvoch týždňov aspoň na chvíľu mohli vypnúť a zabudnúť na ten nezmyselný život prežívaný v klamstvách totalitného režimu.

No aj na takúto dovolenku bolo potrebné šetriť takmer celý rok. Čím boli dcéry staršie, o to viac boli potrebné vyššie náklady na ich slušnú prosperitu.

Po skúsenostiach svojich kolegov vedeli, že dovolenka v Rumunsku v tých časoch nevyšla Slovákov až tak draho, pokiaľ sa na ňu dokázali dobre predzásobiť mimoriadnou výbavou. Samozrejme, neboli to veci, bez ktorých by nemohli prežiť. K batožine si pribalili 10–15 mydiel, dvadsiatku kadejakých lacných krémov na natieranie pleti a zopár iných hygienických potrieb.

Rumuni im za tieto veci boli ochotní zaplatiť toľko, že doma v Československu by si za tú istú sumu mohli kúpiť značkové veci, hoci by toho tovaru bolo o čosi menej. Prešlo iba pár minút a tie veci im rozobrali, akoby im ich rozdávali úplne zadarmo.

V porovnaní s Čechoslovákmi sa mali Rumuni oveľa horšie. Vtedajší prezident Čaušesku svojou totalitnou politikou a podporou Sekurity priviedol rumunský národ do podobnej biedy,

77

aká v tých časoch bola aj na mnohých miestach Sovietskeho zväzu. Dovolím si tvrdiť, že ešte aj Rusi sa mali lepšie ako Rumuni.

Postupne však aj z tých dovoleniek zišlo. Nakoniec boli radi, že mohli dovolenkovať aspoň v Adamovej rodnej obci. K pobytu počas dovolenky im poslúžil jeho rodný dom. Malo to tú výhodu, že aspoň mali blízko na Zemplínsku šíravu – „Východoslovenské more“.

Jediná vec, na ktorú sa Adam nemohol sťažovať, bola tá, že aspoň mali pravidelný sex. Obom chutil rovnako a bol pre nich tou najchutnejšou čerešničkou na torte. Adam si sám pre seba nikdy nezabudol povedať: „Sex je najlepšia vec v živote a pre toto sa oplatí žiť.“ Najmä ak to porovnal so zháňaním – neraz pre život – úplne zbytočných a nedôležitých vecí.

Takže v takých prípadoch, po strastiach či naháňačkách – či doma, alebo na dovolenke – sa tešil z toho, že toto všetko mu v noci vynahradí sex s jeho milovanou manželkou Alenou.

POKRAČOVANIE – 18. časť