Ficove referendum skončí fiaskom

Richard Vrchár

ZÁVEREČNÁ ČASŤ

Otvorenie starej rany

„Nebeské mocnosti“ začiatkom deväťdesiatych rokov nemienili odpustiť Adamovi staré hriechy. Opäť bol predvolaný na súdne pojednávanie. Už takmer štrnásť rokov nemal žiadne informácie o Alžbete. Nahováral si, že výživné na Eriku bude platiť už iba pár rokov, ale naivných ilúzií ho zbavilo nové predvolanie.

Stručne a jasne mu bolo vysvetlené, že Erika skončila učňovskú školu. Po nej začala navštevovať nadstavbovú Strednú zdravotnú školu. Vzhľadom na to mala vyššie náklady na ošatenie a pomôcky na vyučovanie – bolo nevyhnutné, aby jej „biologický otec“ prispieval na živobytie vyšším výživným.

Na pojednávaní sa dozvedel, že Alžbeta už takmer pätnásť rokov žije s nejakým chlapom v istom meste na Strednom Slovensku a okrem Eriky majú ešte ďalšie tri deti. Spočiatku boli šesť rokov manželia, no potom ich rozviedli. Napriek tomu aj naďalej žili v spoločnej domácnosti.

Alžbeta kvôli zdravotným problémom odišla do invalidného dôchodku, ten jej na pokrytie rodinného rozpočtu nestačil, tak využila príležitosť a podala návrh na zvýšenie výživného. Jej dcéra Erika o podanom návrhu údajne ani nevedela.

Keď si Erika na pojednávaní vypočula Adamove argumenty, po krátkom čase mu napísala list, v ktorom mu oznámila: „Ja s tým návrhom na zvýšenie výživného nemám nič spoločné.“ Zároveň ho pozvala na ich spoločné stretnutie v meste, v ktorom sa narodila. Čiže v meste, v ktorom býval Adam. Toto tajné stretnutie s Adamom chcela vraj preto, aby jej mama o ničom nevedela.

Adam vôbec netušil, že Erika to robí z vypočítavosti. Prsty v tom mala jej mama. Adam dal Erike ešte aj svoje telefónne číslo. Doma jeho dcéry počas telefonického rozhovoru s Erikou pochopili, o koho sa jedná. Dohodol si s ňou termín stretnutia a dcéry sa tomu ihneď potešili. Naznačili otcovi, že takto aspoň budú mať priateľku – kamarátku, s ktorou budú môcť byť v kontakte – tešilo ich hlavne to, že majú sestru, hoci aj nevlastnú. Ich nadšenie rozhodlo a krátko na to ich Erika navštívila.

87

Adamove dcéry Eriku privítali spôsobom, ako by sa poznali odjakživa. V byte jej všetko poukazovali. So všetkým sa jej pochválili, čo robia a aké majú koníčky. No nadšenie z ich stretnutia trvalo necelé dva mesiace – do doby, kým Erika neodhalila svoju pravú tvár.

Závidela „svojim nevlastným sestrám“, že majú otca. Najmä to, že im okrem svojej lásky dáva všetko to, čo ona nikdy nemala a nikdy mať nebude. Preto vo svojich ďalších listoch začala Adama vydierať: „Chcem nosiť tvoje meno, priezvisko.“ Išlo jej jednoznačne iba o dedičstvo.

Adam jej vysvetlil, že vôbec sa necíti byť jej otcom, a ak by mal dosť finančných prostriedkov, tak by požiadal o test DNA – ten by definitívne určil, či je, alebo nie je jej otcom. Takýto názor Eriku vôbec neuspokojil. Preto spolu so svojou mamou kuli ďalšie plány, ako od Adama vytĺcť čo najviac peňazí, kým sa to ešte dalo.

Neuplynula dlhá doba a Adam dostal od Alžbety list, že jej dcéra po skončení Strednej školy pôjde študovať na Vysokú školu. Záverom v ňom ešte dodala, aby rátal s tým, že výživné na Eriku bude platiť celý život!

Ďalšie zvýšenie výživného

Ubehlo pár týždňov a Adamovi bolo znovu doručené predvolanie na súdne pojednávanie ohľadne zvýšenia výživného na jeho dcéru Eriku. Pracoval už na inom a lepšie platenom mieste. Takže vedel, že zvýšeniu výživného sa nevyhne.

Nakoniec to preňho predsa len nedopadlo tak hrozne, ako to očakával. Výživné mu zvýšili o 100 korún – Alžbeta požadovala zvýšenie výživného až o 400 korún. Je možné, že pani sudkyňa stratila sympatie a náklonnosť k Alžbete vtedy, keď sa dozvedela, že okrem Eriky má ešte ďalšie tri deti – z toho jej dve deti odobrali do detského ústavu. Preto si o Alžbete vytvorila inú mienku, že takáto matka si nezaslúži, aby ju niekto oslovoval matkou.

Milujúca matka by niečo také nikdy nespravila. Možno iba v nevyhnutnom prípade. Ale Alžbetin prípad to určite nebol.

Adam sa postupne zmieril s tým, že na Eriku platil vyššie výživné. Musel sa však zmieriť aj s tým, že napriek tomu, že Erika už bola dospelou ženou, tak výživné na ňu musel platiť ešte ďalších päť rokov.

Erika najprv navštevovala krajčírsku učňovskú školu, no po jej skončení sa prihlásila na nadstavbovú strednú školu v odbore zdravotná sestra. Tú po dvoch rokoch šťastne ukončila aj s maturitou. K štúdiu na vysokej škole sa už pravdepodobne príliš nemala, lebo mamu po skončení strednej školy opustila, odsťahovala sa do Bratislavy. V jednej nemocnici si tam našla zamestnanie a pracovala ako zdravotná sestra. Zároveň si našla aj ubytovanie na slobodárni.

V čase, keď Adamove dcéry boli ešte malé, Erika ho navštívila, takže vedela jeho adresu. Po krátkom čase mu napísala list, v ktorom sa mu pochválila svojím zamestnaním, zároveň ho poprosila, či by sa niekedy nemohli znovu stretnúť v jej rodnom meste. Navštívila by tam aj svoju babičku a svoje sestry. Pochopiteľne, to stretnutie si predstavovala čím skôr, čiže pokiaľ

88

by to bolo možné, tak o pár dní. Adam chcel Erike dokázať, že sa nemieni brániť žiadnemu kompromisu, a tak jej odpísal, že so stretnutím súhlasí. V liste uviedol aj svoje nové telefónne číslo na mobil. Erika mu zakrátko zavolala, že na stretnutie sa teší, a zároveň určila dátum a čas stretnutia. Dohodli si aj miesto, na ktorom sa stretnú.

Adam ju pozval do kaviarne a zhruba po polhodinovej debate mu Erika navrhla: „Nebolo by od veci, aby sme sa niekedy stretli v meste, kde žije moja mama. Potom by sme ju na krátky čas navštívili.“ Možno si naivne nahovárala, že takto si k sebe opäť nájdu cestu. Adam ani voči tomuto jej návrhu nič nenamietal.

Zhruba po troch mesiacoch, ktoré uplynuli po ich stretnutí, stretli sa znovu, ale už v meste, v ktorom žila jej mama. Aj v tomto meste sa na krátku chvíľu zastavili v jednej z reštaurácií a potom navštívili jej mamu Alžbetu. Tá nebola príliš nadšená Adamovou návštevou – svojimi výčitkami to celkom zreteľne dala Erike pocítiť. Najskôr si asi pripomenula tie časy, keď ju Adam opustil. Ani po dlhých rokoch nedokázala Adamovi odpustiť, že si ju nezobral za manželku.

Po ich stretnutí ubehli dva roky a Erika znovu zavolala Adamovi, že by sa s ním opäť rada stretla v jej rodnom meste. Dohodli sa na termíne aj presnom čase, kde sa stretnú. No tentoraz si na stretnutie priviedla aj svojho priateľa – malo to byť pre Adama malým prekvapením. Obaja sa mali k sebe ako hrkútajúce holúbky – netajili sa tým, že sa plánujú zosobášiť. Vtedy mala Erika 31 rokov.

Avšak, ako sa hovorí, človek mieni, život mení. Ako čas letel, Erika sa Adamovi občas pripomenula gratuláciami k jeho meninám a narodeninám, prípadne aj pozdravom k Novému roku. Keď mala 37 rokov, zavolala Adamovi: „Zomrela mi babička, prídem na jej pohreb, ale nepohnevala by som sa, ak by sme sa znovu aspoň nakrátko stretli.“ Adam sa jej ospravedlnil, že v tom čase bude v inom meste – na chate u svojho brata, na oslave jeho narodenín.

Zhruba o rok na to mu Erika poslala esemesku: „Prídem znovu do svojho rodného mesta – na stretnutie so svojimi kamarátkami z detstva – a aspoň na krátku chvíľu by som sa s tebou veľmi rada stretla.“ Adam so stretnutím súhlasil.

Stretli sa v nedeľu na prvého Mája. Adam išiel na stretnutie so svojou štvorročnou vnučkou. Eriku to riadne zaskočilo. Pochopila, že konverzácia medzi nimi dvoma sa bude musieť vyvíjať úplne inak, ako si to ona predstavovala.

Adamova vnučka sa po krátkej chvíli spýtala: „Kto je tá teta?“ Erika jej pohotovo odpovedala: „Niekedy dávnejšie som bývala v bloku, v ktorom býva tvoj dedko, a ja som bola jeho susedou.“ Pochopiteľne klamala, ale v podstate to bolo aj tak jedno.

Počas ich krátkej konverzácie sa dozvedel novotu: „So svojím priateľom som sa zhruba po štyroch rokoch chodenia rozišla – išlo mu vraj len a len o jednu vec.“ Počas ich stretnutia sa Adam venoval viac vnučke ako Erike. Dalo sa to očakávať. Štvorročné dieťa na lavičke pri fontáne – k tomu ešte v parku – dlhšiu dobu len tak nečinne neobsedí. Erika pri ich lúčení si obsah svojej citovej schránky vyliala slovami: „Moje biologické hodiny už príliš hlasno tikajú,

89

štyridsiatku mám už takmer na krku, a preto sa už k životu staviam úplne inak. Jednoducho som sa zmierila s tým, že budem sama a po dieťati už ani netúžim. Môj vek ma doviedol do stavu, že dieťa by pre mňa bolo iba príťažou a prekážkou, už som si zvykla na pohodlie, že sa nikam nemusím ponáhľať. Že sa nebudem musieť trápiť s dieťaťom, keď bude choré atď. Proste budem si svoj život riadiť bez toho, aby som mala ešte starosti navyše.“

Erika sa narýchlo vyhovorila: „Ponáhľam sa na stretnutie s bývalými spolužiačkami.“ Na rozlúčku si ich ešte oboch zvečnila svojim tabletom a odišla na stretnutie.

Ale Adam si o jej reakcii myslel svoje – veľa nechýbalo, aby jej to povedal priamo do očí, a to v takomto znení: „Vieš, mne je úplne jedno, že si sa tak rozhodla.“ Akosi vnútorne však cítil, že toto by ju mohlo poriadne raniť, a preto si tieto myšlienky nechal pre seba.

Pôvodne chcel svoju úvahu zavŕšiť nasledujúcimi slovami: „Ak by tvoje deti mali dopadnúť tak, ako napr. deti tvojej mamy, tak pre teba bude určite lepšie, ak žiadne deti mať nebudeš.“ Jeho úvaha vychádzala z toho, ako sa k nej zachoval jej priateľ. Ak by sa zobrali a splodili nejakých potomkov a potom by ju nechal podobne, ako jej otčim mamu.

Ešte v ten deň – cestou do Bratislavy – mu odoslala esemesku s týmto znením: „Ďakujem ti za stretnutie, si skvelý dedko a malá je veľmi zlatá. Nech sa vám darí a hlavne nech ste zdraví.“ Adam jej takisto poďakoval a zaželal jej: „Nech sa ti darí, ale vyvaruj sa podvodníkom!“

Adam sa k tejto situácii postavil tak, že toto stretnutie s Erikou bolo posledné. No zhruba tri mesiace po ich „poslednom“ stretnutí našiel v poštovej schránke pohľadnicu od Eriky – poslala mu ju z dovolenky z Grécka. A zhruba o ďalšie dva týždne mu poslala esemesku: „Dostal si moju pohľadnicu?“ Adam jej odpísal: „Pohľadnicu som dostal, ale ty veľmi dobre vieš, ako sa moja manželka hnevá, keď sa mi takýmto spôsobom pripomínaš.“

Odvtedy sa už Erika Adamovi nepripomínala. Adam si to vysvetlil takto: „Možno pochopila, že už žijem iba pre svoje vnučky a všetko ostatné mi už môže byť ukradnuté.“ Ale takto rozmýšľal iba Adam, lebo Erika po dovŕšení svojej štyridsiatky sa mu predsa len znovu pripomenula. A iba pár týždňov po jej narodeninách mu poslala esemesku s vinšovaním k Novému roku. V správe sa mu ešte pochválila: „K prianiu všetkého dobrého sa pripája aj môj nový priateľ.“ Menovala ho krstným menom – no Adam si na jeho meno už nevedel spomenúť, bolo to buď Igor alebo podobné meno s počiatočným písmenom I. Význam správy vyznel tak, že Erika si to s tými biologickými hodinami predsa len rozmyslela a dokonca sa plánuje vydať. Aj Adam im poprial: „Šťastný Nový rok a veľa zdravia v ich spoločnom živote.“

Erika sa Adamovi opäť pripomenula

Erika už mala 40 rokov, keď sa po dlhšom čase Adamovi opäť pripomenula esemeskou, že sa vydala a už má aj syna Miška. Tu je potrebné pripomenúť, že rok predtým poslala Adamovi pohľadnicu z Grécka – bola tam na dovolenke s manželom a ich synom. No Adama to nahnevalo a napísal Erike správu, aby mu už žiadne pohľadnice neposielala, lebo jeho manželka z toho určite nie je nadšená! Na istý čas to zabralo a Erika sa odmlčala.

Adam si už zvykal na to, že Erika už naňho zabudla a nahováral si, že ona si už žije svoj vlastný

90

 život. Ale keď Erika mala 44 rokov, opäť sa mu pripomenula. Napísala mu správu: Zomrela mi mama. Zároveň ho poprosila, aby zabudol na to zlé, čo bolo medzi ním a jej mamou, kým žila, aby prišiel na jej poslednú rozlúčku. Uviedla aj cintorín, dátum a čas, na ktorom prebehne smútočný obrad.

Adama táto správa tak šokovala, že spočiatku tomu ani nechcel uveriť a nahováral si, že Erika naňho pripravila nejakú búdu, a že iba skúša, ako zareaguje. Preto jej ani neodpísal žiadnu správu a ani jej nezavolal. Rozhodol sa, že na Alžbetin pohreb nepôjde. Avšak, aby mal istotu, že si z neho Erika nespravila dobrý deň, tak po pár dňoch sa vybral na spomenutý cintorín, aby sa presvedčil, či je tam Alžbeta naozaj pochovaná. Erika neklamala.

Keď Alžbeta zomrela, spýtal som sa Adama, či Erike odpovedal. No on bol touto správou tak silno zaskočený, že takmer týždeň po tej správe sa z toho nevedel spamätať a hútal nad tým, čo sa mohlo stať. „Veď Erika mu do času, keď mu tú smutnú správu poslala, tak nikdy predtým mu neposlala správu, že jej mama má nejaké zdravotné problémy. A keď mu oznámila, že mama zomrela, tak ho to poriadne zaskočilo a začal si nahovárať, že toto je zo strany Eriky a jej mamy len ďalšie sprisahanie, že si pripravili nejakú búdu, aby keď príde na cintorín, aby si ho tam podali. Že teraz ukázal svoj charakter, že inak by sa k nim už nikdy nedostavil. Ale keď to po niekoľkých dňoch predýchal, tak sa na ten cintorín vybral s tým, že ak ho Erika neklamala, tak tam nájde hrob jej mamy.“

Pri Alžbetinom hrobe rozjímal a v spomienkach si premietal všetky udalosti, ktoré sa medzi nimi dvoma udiali od prvého dňa, čo sa spoznali. A prvé, čo ho napadlo, bolo to, že ľutoval, ako ľahko dokázala klamať a on jej všetko, čo povedala, veril. A určite by sa všetko vyvíjalo úplne inak, ak by zamilovaný Adam vnímal realitu, lenže jeho naivita nad ním zvíťazila. Ktovie, možno to bol ich vzájomný osud, ktorého scenár bohužiaľ písala Alžbeta.

A Erika opäť napísala správu

Keď sa Erika po jej poslednej esemeske Adamovi už ďalších takmer 9 rokov nepripomenula, Adam si v duchu sám pre seba povedal: „Skončila éra teroru, v ktorej zažil množstvo pádov. Ale keď zomrela jej mama, tak si jej mlčanie vysvetľoval tak, že možno sa už konečne zmierila s tým, že realita je taká, že čo bolo, už sa neodstane, a život ide ďalej. A že teraz si už žijú svoj život len pre svojho synčeka a už ju nikto nekomanduje.“

Avšak 15.4.2026 mu poslala správu, že po rokoch sa so svojím priateľom rozhodli, že tie roky spečatia obrúčkami a že bola by rada, ak by prijal jej pozvánku na ich svadbu 30.5.2026, aby ju on ako otec viedol k svadobnému stolu. Aj keby to malo byť ich posledné stretnutie, tak by bola rada, keby prišiel. „Je to moja prvá a posledná svadba v živote, ktorú si prajem osláviť aj s mojím otcom.“ Na záver mu popriala pekný dník.

Keď som sa Adama opýtal, či bol na Erikinej svadbe, tak ten iba krátko skonštatoval: „Erika takmer polovicou svojho života ma uistila v tom, že jej po celý čas nešlo o nič iné, iba o to, aby po mne mohla dediť, a preto som sa na jej sobáš nedostavil.“

91

Záver

Adam s manželkou Alenou sú na dôchodku a väčšinu svojho voľného času venujú už iba svojim štyrom maloletým vnučkám.

Richard Vrchár 2026