Ficove referendum skončí fiaskom

Richard Vrchár

POKRAČOVANIE – 16. časť

Zážitky z kapitalistickej Škandinávie

Pri spomienkach na cestovanie po Škandinávii sa Adam vrátil aj do strastiplných chvíľ, aké prežíval počas putovania po krajinách, o ktorých doma dlhé roky počúvali iba nepriaznivé správy. Najčastejšie boli poslucháčom podávané tak, že Západ je skupina buržoáznych štátov, presiaknutá kapitalistami, ktorí svojich zamestnancov iba vykorisťujú a je tam vysoká nezamestnanosť. Ľudia tam žijú v chudobe a biede. Že tieto krajiny vedú špinavú politiku proti socialistickým krajinám a vo veľkom zbroja, aby svojimi atómovými zbraňami ovládli celý svet, a hlavne aby prekazili komunistom ich ťaženie k lepšiemu zajtrajšku. Deklarovali to tak, že každý človek bude žiť v ideálnom komunistickom zriadení a povaľači nebudú mať miesto v slušnej spoločnosti!

Štvavá a špinavá politika sa viedla na oboch stranách barikád. Rozdiel bol iba ten, že Amerika ako bohatá krajina nepociťovala až také straty na zbrojenie, ako to pociťoval napríklad Sovietsky zväz, hlavne jeho obyvatelia, či už v menších a veľkých dedinách alebo v mestách. Najvyšší vládni predstavitelia využívali na propagáciu overené, ale aj neoverené špionážne informácie. To viedlo ešte k väčšiemu zbrojeniu a tým sa zbytočne odčerpávali financie na rozvoj hospodárstva, priemyslu, zdravotníctva, kultúry a v neposlednom rade aj vedy. Nebyť zbrojenia a vojen, tak v oblasti vedy by sa ľudstvo posunulo k oveľa vyšším métam.

Najmarkantnejšie nedostatky sa prejavovali najmä v Rusku a na Ukrajine. Regály v obchodoch zívali prázdnotou, a keď sa doviezol nejaký tovar, hlavne ten životne dôležitý, ľudia naň museli stáť a čakať pred obchodmi v kilometrových radoch – a to aj v nepriaznivom počasí. A mnohým z nich sa aj napriek dlhému čakaniu už nič neušlo. Bohužiaľ, niečo podobné – a pomerne často – sa stávalo aj u nás, čiže vo vtedajšom Československu.

Nedostatky vyplývali nielen z dôvodu prehnaného zbrojenia, ale aj z toho, že každý druhý chlap v ZSSR bol v Červenej armáde – buď vojakom z povolania, alebo policajtom v štátnej správe. Obzvlášť nemalú, ale o to účinnejšiu zložku tvorili členovia vtedajšej KGB. KGB bola pre totalitný režim neoddeliteľnou zložkou vtedajšieho triedneho boja. V Československu to boli milicionári a ŠtB. Preto v tom období nebolo divu, že v Sovietskom zväze kvôli tomu nemal kto robiť v poľnohospodárstve a na výstavbe nových stavieb. Traktory obsluhovali väčšinou ženy. Paneláky takisto stavali a murovali väčšinou ženy. Nezmyselná studená vojna medzi Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom trvala vyše štyridsať rokov. Adam sa na vlastné oči presvedčil, ako to na tom Západe skutočne fungovalo, a nemusel to počúvať iba z druhej ruky.

V druhej polovici júla si účastníci zájazdu naložili svoje bicykle do autobusu – jedna tretina sedadiel bola z neho odstránená, aby bolo viac miesta pre bicykle. Ich prvá cesta viedla do Východného Berlína (NDR). Mali tam prvú dlhšiu prestávku, aby si mohli dokúpiť zásoby a vzácne diéty – valuty – nemuseli míňať na Západe. Tie plánovali použiť na nákup darčekov pre svojich príbuzných.

V jednom obchodnom centre v Berlíne si nakúpili potraviny – hlavne konzervy – aby im na Západe vystačili počas celého pobytu. Na Západe boli varené jedlá podstatne drahšie ako v Československu. Politickí pohlavári často argumentovali tým, že poctivo pracujúci ľudia na Západe musia draho platiť za potraviny. To, že za svoju

64

poctivú prácu dostávali mzdu na hony vzdialenú ľuďom pracujúcim v Československu, o tom títo pohlavári už nehovorili. Jediné nevyhnutné potraviny, ktoré si československí turisti na dovolenke museli aspoň občas kúpiť, boli chlieb a mlieko. Avšak ich biedne finančné vreckové bolo aj na tieto položky riadne citeľné.

V Berlíne, pri príležitosti nákupu potravín, si Adam pripomenul perličku, ktorá sa mu prihodila. Tým, že pri pokladni už mal ruksak plne naložený potravinami, pivo v trojdecových sklenených fľašiach si dával do sieťovky, ktorá mala pomerne veľké oká. A zaúradoval zákon schválnosti. Z ôsmich pív, ktoré si kúpil, mu po zaplatení, keď sa vzďaľoval od pokladne, jedna z fliaš vykĺzla zo sieťovky na dláždenú podlahu a v momente sa rozbila.

Perlička spočívala v tom, že predavačka poverená dozorom sa zdržiavala v blízkosti pokladne a jedna sklenená črepina z rozbitej fľaše sa jej zabodla do lýtka. Z rany jej začal vytekať pramienok krvi a tá začala okamžite hystericky jačať. Adam jej síce nerozumel, čo vykrikovala, ale pochopil, čo kričí, lebo medzi nadávkami figurovalo slovo „kaput“. Adam to slovo už viackrát počul, hlavne v bojových vojnových filmoch, takže dedukciou pochopil, že tá žena sa obávala následkov zranenia. Obávala sa, že vykrváca a zomrie.

Adam sa nad tým iba pousmial a sám pre seba si hovoril: „Ty krava hysterická, myslíš si, že som to urobil naschvál?! Ak by si mala naozaj zomrieť na následky tohto úrazu, muselo by ti to preťať hlavnú tepnu, takto by došlo k rýchlemu vykrvácaniu.“ Pochopiteľne, namiesto tých úvah sa jej ospravedlnil: „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ a posunkovou rečou ju požiadal, aby mu podala metlu, že to uprace. Predavačka sa predsa len trochu upokojila a rukami mu ukázala, aby išiel preč, že to uprace ona.

Obrovský trajekt, ktorým sa plavili – spolu s autobusom – z Trelleborgu do Malmö, vnímal Adam, ako keby bol na inej planéte. Predtým nikdy nič také nevidel. Najviac ho fascinovalo, keď do trajektu videl vchádzať vlakové súpravy, ale aj kolóny osobných áut a kamiónov. Lode typu Raketa, ktoré v tom čase videl plávať na Dunaji alebo na Zemplínskej šírave, sa ani zďaleka nemohli porovnávať s tými obrovskými gigantmi na šírom mori.

Vtedy ešte netušil, že vo Švédsku na neho čaká ešte väčšie prekvapenie. Tým prekvapením bol obrovský zážitok, keď sa plavili zo Štokholmu do Helsínk na ešte oveľa väčšom trajekte. Ten – okrem už spomínaných dopravných prostriedkov – viezol vo svojich kajutách vyše dvetisíc pasažierov a barov a reštaurácií tam bolo požehnane.

Najväčším prekvapením pre Adama boli v útrobách trajektu výťahy. Len samotných poschodí bolo na tom trajekte osem či deväť. Boli tam aj bazény, sauny a herne s rôznymi hracími automatmi, a nechýbala tam ani ruleta. Niektorých členov z ich výpravy lákalozahrať si aspoň na krátku chvíľu ruletu, ale šetrné zaobchádzanie s valutami im to, žiaľ, neumožnilo.

Na trajekte sa Adam cítil, ako keby boli ubytovaní vo veľkom hoteli. Nebyť toho, že občas vyšiel aj na palubu, aby videl more a okolité mestá a pokochal sa ich krásou, ani by neveril, že toto je skutočne plávajúci „hotel“ na šírom mori.

Adamova skupina mala na trajekte aj jeden netradičný zážitok – typický pre slovenskú náturu, hlavne mentalitu poniektorých Slovákov. Žiaľ, ten zážitok bol zahanbujúci nielen pre samotných účastníkov zájazdu, ale v podstate pre celé Československo. Šťastím bolo, že z cudzincov si to nikto nevšimol, ako ich jeden zo Slovákov – vďaka svojej chamtivosti – podviedol.

Z ich cykloturistickej skupiny sa jeden mladý člen, pochádzal niekde z Oravy, rozhodol ilegálne preniknúť do reštaurácie, aby svojmu

65

žalúdku doprial zopár špecialít prestretých na švédskych stoloch. Pochopiteľne, aj viacerých členov z ich výpravy tam ťahalo. Konzerv už mali plné zuby. No štyridsať švédskych korún na jednu vstupenku, to bola pre nich veľká položka. Každý člen zájazdu si poriadne premyslel, či sa mu vyplatí do toho toľko investovať.

Uličku k prístupu k švédskym stolom kontrolovali dvaja čašníci, ktorí odoberali ústrižky zo vstupeniek vchádzajúcich zákazníkov. Do príchodu Čechoslovákov pravdepodobne nemali žiadnu negatívnu skúsenosť s hosťami – možno aj preto svojej práci nevenovali až takú pozornosť. Nepredpokladali, že sa im tam môže prešmyknúť hosť bez platenia. Na podvádzanie neboli zvyknutí. Bohužiaľ, u nás v Československu bolo niečo také takmer bežným javom.

A práve túto situáciu využil člen z ich výpravy. Prešmykol sa tam bez vstupenky. Potom, keď si svoj bachor napchal dobrotami – za ktoré by v skutočnosti musel zaplatiť minimálne 60 švédskych korún – vrátil sa k svojej skupine a pred všetkými sa vychvaľoval, na čom všetkom si pochutnal a ako so Švédmi šikovne vybabral.

Adam s priateľom Ondrejom sa počas plavby náhodne stretli so švédskym manželským párom – Slovák a Poľka. Tí počuli Adama a Ondreja, ktorí stáli pri zábradlí a pozorovali more, ako sa medzi sebou rozprávajú. Manžel z tej dvojice sa potešil, že po dlhých rokoch znovu počuje svoj materinský jazyk. Oslovil ich a zároveň sa im predstavil. Prejavil nadšenie, že sa stretol s krajanmi a môže sa s nimi porozprávať o svojej rodnej domovine – opustil ju pred trinástimi rokmi. Jeho vek bol niečo cez štyridsať rokov. Povolaním bol lekár.

Vo vtedajšom Československu – po vpáde sovietskych vojsk v roku 1968 – vládla napätá situácia. Neveštilo to nič dobré, preto sa rozhodol emigrovať. Po niekoľkých mesiacoch sa zoznámil so svojou nastávajúcou v Štokholme a krátko nato sa zosobášili. Jeho manželka takisto emigrovala zo svojej materskej krajiny.

Stretnutiu sa všetci potešili a takmer hodinu hovorili o Československu. Doktor začal tým, že keď Rusi v auguste 1968 vtrhli na československé územie, neváhal ani minútu a zdrhol do bývalej Juhoslávie. Potom po niekoľkých týždňoch zakotvil vo Švédsku. Nedokázal sa zmieriť s bývalým totalitným režimom. Hlavne, keď k tomu pribudla zrada Brežneva a jeho byra voči bratským Čechoslovákom. Tá iba priliala olej do ohňa a on sa nemienil naďalej falošne pretvarovať, že v Československu je všetko v úplnom poriadku.

Vtedajšia vládna garnitúra – s najväčším slovenským riťolezcom, súdruhom Biľakom – upokojovala občanov tvrdeniami, že bratia Rusi prišli do Československa iba zabrániť kontrarevolúcii. Vraj ju pripravovali pravicové živly… Biľak figuroval aj na listine, ktorou najvyšší stranícki funkcionári vyzvali Brežneva, aby Moskva urobila v Československu neodkladné opatrenia, lebo Dubčekova politika sa začala odkláňať od reforiem KSČ.

Doktor im o sebe tvrdil, že pokiaľ by zotrval aj naďalej vo svojej domovine, so svojou povahou by už s najväčšou pravdepodobnosťou sedel v base. Na takú falošnú politiku, aká vládla v Československu, by svoje názory na ňu nedokázal v sebe dusiť a určite by podnikol nejaké kroky k protestným akciám…

Počas debaty im slovensko-poľský manželský pár opísal život, aký žijú v ich novej domovine. S veľkým úsmevom na perách im doktor vysvetlil, že na Západe to vôbec nie je tak, ako im to tvrdia propagátori v Československu. Tí im vymývajú mozgy rôznymi klamstvami a polopravdami. Opak je pravdou. V západnej krajine, kto chce robiť, takého zamestnanca si jeho zamestnávateľ veľmi váži. Dokonca ho dokáže aj dobre oceniť – najmä ak vidí, že svojej práci rozumie a je

66

naslovovzatý odborník.

Tým, že vo Švédsku platil prísny zákaz predaja alkoholických nápojov a aj ich konzumácie na verejnosti, alkohol tam bol až prehnane drahý. Preto poniektorí domorodci hľadali chodníčky, ako sa zákonom vyhnúť. Predaj alkoholu a alkoholických nápojov síce povolený bol, ale iba v obmedzenom množstve – a predávali ho takisto iba v zopár obchodoch.

Čo však bolo najpodstatnejšie, švédski turisti – hlavne mládež, ktorá si chcela vyhodiť z kopýtka – práve na tento účel využívali trajekt. Večer nastúpili na jeho palubu a potom sa počas plavby stihli poriadne ožrať. Niektorí sa tam ešte stihli aj vyspať z opice a na ďalší deň sa vracali z Helsínk ako slušní ľudia – ako keby sa nič nestalo.

No na trajekte to cestou do Helsínk vyzeralo horšie ako v najhorších putikách na Slovensku. Na chodbách, takmer na každom poschodí, spali ožratí Švédi na kobercoch a okolo nich sa na mnohých miestach povaľovali zvratky. Lodná spoločnosť to pravdepodobne tolerovala. Kasy sa jej napĺňali, a tak kompetentní prižmurovali oči. Ak by voči tomu zaviedli nejaké opatrenia, najskôr by sa to prejavilo značným poklesom klientely.

Aj v cykloturistickej skupine sa vynaliezavosť niektorých Slovákov potvrdila. Zviditeľnili sa tam dvaja experti z Oravy, a to až príliš nežiaducou reklamou. Ich správanie nasvedčovalo, že to nebola ich prvá zahraničná cesta do Škandinávie. Druhá možnosť bola taká, že boli veľmi dobre informovaní o tom, ako to v Škandinávii a hlavne vo Švédsku chodí. Jednoducho povedané, vedeli, aká je tam situácia s alkoholickými nápojmi.

Tak si na cestu zobrali zásoby – hlavne spomenuté nápoje. Ich zásoby neboli len také hocijaké: nakúpili asi dvanásť litrov dobrej pálenky a dve prepravky plzenského piva. Avšak na tom by nebolo nič divné. Ich úmyslom bolo podstatnú časť týchto nápojov čo najlepšie speňažiť vo svoj prospech. Ak chcel niekto v autobuse niečo ukryť pred colníkmi, nejaká skrýša sa tam stále našla. A ak by im to predsa len nevyšlo, mohli colníkom tvrdiť, že to sú iba zásoby na takmer celý mesiac pre celý kolektív.

Úmysel sa im perfektne vydaril. Vo Falune sa išli Švédi potrhať za ich alkoholom. Títo dvaja experti iba poprosili vodiča autobusu, aby odstavil autobus v málo frekventovanej uličke – aby na seba neupútali pozornosť policajtov – a v priebehu dvadsiatich minút všetko predali. Alkohol predali za nehoráznu cenu. Doma by za zinkasovanú sumu nakúpili minimálne trojnásobok takých istých alkoholických nápojov.

Tým, že bolo horúce júlové leto a cykloturisti putovali Škandináviou už štrnásty deň, pivo tých dvoch expertov sa v autobuse skazilo. Veľkú hlavu si z toho nerobili. Stačilo, že na pivových fľašiach ukázali Švédom plzenskú značku a po pár minútach sa po pive iba zaprášilo. Že po konzumácii tohto piva mali fajnšmekri zažívacie problémy, to našich expertov už netrápilo. Hlavne, že mali peniaze na svoju ďalšiu akciu, a tá im priniesla ešte väčšie zisky.

Pornografia v bývalom režime bola vec, na ktorú sa nikto verejne „neodvážil ani len pomyslieť“, a nie aby sa ju ešte odvážil voľajako propagovať. Pochopiteľne, veľký záujem o to prejavovali hlavne muži. Keď sa naskytla príležitosť, mnohí muži boli ochotní vynaložiť nekresťanské peniaze – hoci len za jeden výtlačok – a pri jeho sledovaní si išli doslova oči vyočiť.

Ani cykloturisti v tejto oblasti neboli výnimkou. Takmer v každom meste, cez ktoré v Škandinávii prechádzali, minimálne jeden sexshop sa stal pre nich akoby historickým múzeom. Jednoducho, také niečo vynechať si nemohli dovoliť. Hlavne, keď tam nebolo potrebné platiť vstupné.

Predavači v sexshopoch z takýchto zákazníkov nadšení určite neboli, hlavne keď odchádzali z predajní naprázdno a žiadny časopis si nekúpili. Takýto scenár

67

bol takmer na chlp všade rovnaký. Šiesti až ôsmi chlapi si vybrali vystavené pornočasopisy z regálov a dobrých dvadsať minút si v nich listovali, potom ich odložili na pôvodné miesta a predajňu opustili.

Výnimku tvorili iba experti z Oravy. Tí si za ľahko zarobené švédske koruny aspoň v niektorých takýchto predajniach zopár pornočasopisov kúpili. Horšie to už bolo pri pomyslení, či sa im podarí prekabátiť československých colníkov. Ak by sa im to podarilo, už by im v ceste nič nestálo. Doma by tie časopisy mohli veľmi dobre a výhodne predať.

Vynašli sa. V každej cestovnej kancelárii, ktorú v škandinávskych mestách navštívili, si zobrali za hrsť prospektov a reklamných letákov. Keď ich mali plný kufor, pomedzi ne nastrkali aj pornočasopisy. V autobuse strčili kufor pod sedadlá, opreli oň zopár bicyklov a mali to v suchu.

Chlapi šetrili s každou korunou, ako len najlepšie vedeli, ale ak išlo o porno, predsa lenneodolali. V Dánsku niektorí z nich navštívili kino, v ktorom premietali pornofilmy. Dokonca aj niektoré ženy sa nechali zlákať.

Adam nemienil míňať peniaze na kadejakú hlúposť, ale pornu predsa len neodolal a tiež využil príležitosť. Síce im bolo dosť podozrivé, že v kinosále sedelo veľmi málo divákov, no zhruba po polhodine im došlo, v čom to spočívalo. Film bol obyčajný, nemastný-neslaný prepadák. Natočený bol príliš amatérsky.

Adam mal ešte niekoľko dní výčitky svedomia, že tieto peniaze mohol radšej obetovať na vstupenku do zábavného parku Tivoli v Kodani. Práve kvôli vstupnému sa ho neodhodlal navštíviť, javilo sa mu príliš vysoké.

Avšak aj bez toho bolo mnoho vecí, ktoré sa dali obdivovať – a to bez toho, aby za to museli platiť. K nezabudnuteľným zážitkom patrila napríklad návšteva pivovaru Carlsberg. Bola spojená s ochutnávkou. Dobrý dojem zanechala aj výmena stráží kráľovskej gardy pred palácom v Kodani. Trochu smiešne im prišlo, že členovia stráže mali na hlavách vysoké tmavé baranice – asi štyridsaťcentimetrové – údajne sa vyrábali z čiernej medvedej kožušiny. Tých vojakov aj ľutovali, lebo či bola zima, alebo leto, tieto baranice na hlavách museli nosiť stále. Turisti im tú ozdobu na hlavách v letných horúčavách určite nezávideli.

Takisto nezabudnuteľným zážitkom bolo pre nich, keď celkom zblízka videli bronzovú sochu Malej morskej víly – sochára Edvarda Eriksena – a mohli ju podľa tradície pohladiť. Postavili ju v blízkosti pobrežia na počesť Hansa Christiana Andersena. Tradovalo sa: Kto túto vílu pohladil, tomu sa splnilo „akékoľvek“ želanie. Tradíciu nemienili porušiť ani cykloturisti, takže všetci vílu pohladili.

Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bola aj návšteva olympijského štadióna v Helsinkách. Emil Zátopek – bývalý československý atlét – na ňom v roku 1952 získal tri zlaté medaily. Napriek tomu, že od historickej udalosti v tom čase už uplynulo takmer tridsať rokov, keď sa miestni Fíni dozvedeli, že cykloturisti k nim pricestovali z tej istej krajiny, v ktorej Emil Zátopek žil, hneď sa k nim správali oveľa srdečnejšie. A o Zátopkovi hovorili iba v superlatívoch.

Avšak najkrajšie zážitky, aké turistom mohla Škandinávia ponúknuť, boli nórske fjordy a okolité pohoria s nádhernými vodopádmi. Najnezabudnuteľnejší zážitok, ktorý si so sebou odnášali späť do svojej krajiny a svojich domovov, bol ten, že v Škandinávii počas celého pobytu sa nestretli s prípadom, pri ktorom by došlo k nejakej krádeži. No o Československu sa to hovoriť nedalo.

Adam aj po mnohých rokoch má v čerstvej pamäti deň, keď si s kamarátom Ondrejom spravili exkurziu v meste Oslo. Nevychádzali z údivu, čoho boli svedkami. Na uliciach Osla videli zaparkované autá, v ktorých si ich majitelia ponechali aj svoje cenné veci – vôbec sa nemuseli obávať toho, že im niekto niečo odcudzí.

Čo sa týkalo klasických osobných áut, ešte to ako-tak dokázali „stráviť“,

68

ale keď videli aj zopár kabrioletov zaparkovaných s otvorenými strechami a s ponechanými časťami odevov alebo osobných vecí na sedadlách – v jednom prípade aj značkový fotoaparát – tak medzi sebou iba prehodili, že niečo také by doma určite vidieť nemohli. Na Slovensku by z tých kabrioletov zmizli nielen osobné veci, ale ešte aj tie kabriolety by sa na parkoviskách dlho nezohriali a veľmi rýchlo by zmenili majiteľa.

Keď sa Adam na vlastné oči presvedčil, v akej krajine sa skutočne nachádzajú, nezdržal sa a provokoval Ondreja poznámkou: „Zostaňme v Škandinávii natrvalo – na domovinu sa jednoducho vykašlime!“ Po týchto slovách mi už len dodal: „Už len kvôli tej úradníčke, ktorá mi nechcela potvrdiť vycestovaciu doložku, som mal veľké nutkanie nevrátiť sa naspäť na Slovensko.“

Nebyť toho, že bol čerstvo ženatý a čakal prírastok do rodiny, tak by ani minútu neváhal. Ondrej bol iba o niečo dlhšie ženatý ako Adam a mal už aj malú, vyše ročnú dcérku. Okrem toho mal aj dobrú prácu. Nebyť týchto prekážok, tak by sa rozhodli tam zostať. Ak by tam zostali, nebolo vylúčené, že po nejakom čase – hoci aj po rokoch – by sa im podarilo, aby ich manželky aj s deťmi pricestovali za nimi. Avšak zvíťazili výčitky svedomia.

Na spiatočnej ceste sa nálada kolektívu začala mierne meniť na ponorkovú nemoc. Možnou príčinou mohlo byť nedostatočné stravovanie a nedostatok vitamínov. Tým, že dlho nejedli varenú stravu – iba konzervy z domácich zásob – a nedopriali si žiadneho ovocia ani zeleniny – na ich pomery to tam bolo príliš drahé – takéto stravovanie im k dobrej nálade určite neprospelo. A u Adama mala na tom podiel hlavne jeho pomerne dlhá sexuálna absencia.

V oddiele bolo sviatočným dňom, keď sa nepohádal aj mladý manželský pár medzi sebou – hlavne jeho manželka. Ich postupné hádky sa javili tak, akoby už boli spolu minimálne pätnásť rokov, akoby už boli v rozvodovom konaní. Pri tom všetkom žili spolu len necelé tri roky.

Adam so svojou skormútenou náladou taktiež nezaostával za manželským párom. Jedna zo slečien, profesorka gymnázia, chcela za každú cenu, takmer pri každej činnosti, presadiť svoju pravdu. Svoju tvrdohlavosť si mýlila s katedrou v škole, na ktorej učila. Najviac sa to prejavovalo najmä pri stavaní stanov a príprave ohniska.

Adam sa s ňou párkrát tak škaredo pohádal, že posledné tri dni už na seba vôbec neprehovorili. Adam si myslel, že ona sa už po návrate domov – kvôli jeho správaniu – v oddiele ani neukáže a na turistický oddiel úplne zanevrie. Ale doma sa to utíšilo, všetko prebolelo a vrátilo sa to do starých koľají. Spomínalo sa už len na dobré zážitky.

V súvislosti so stanovaním si Adam spomenul na dve kuriózne príhody. Hoci na prvú z nich každý z účastníkov zájazdu určite len tak ľahko nezabudol. Súvisela s komármi. Stalo sa to ešte na švédskom území. Po náročnej túre, keď už boli všetci značne uťahaní, rozhodli sa utáboriť v prírode. Pôvodne mali prenocovať v meste, do ktorého im chýbalo zopár desiatok kilometrov.

Nič čudné by na tom nebolo – aj s takouto alternatívou počítali – ale v živote by nikoho z nich nenapadlo, že sa utáboria na takom mieste, kde bude doslova invázia komárov. Svoje stany postavili v blízkosti nízkeho lesného porastu. Možno v ňom bol močiar alebo sa tam nachádzal vodný zdroj – rybník alebo menšie jazero.

V minulosti sa mnohokrát stávalo, že pri stanovaní sa vyskytli otravné komáre, ktoré znepríjemňovali spánok. No to, čo pretrpeli vtedy, bola hrôza ako v americkom hororovom filme Vtáci, ktorý režíroval Alfred Hitchcock. Roje komárov sa vznášali v ovzduší ako austrálske kobylky.

Nepomohli im žiadne opatrenia, žiadne repelenty. Na stanoch si poupchávali každú, čo i len malilinkú škáročku. No napriek tomu sa im komáre aj tak vtrepali. Nestačili ich zabíjať, takže zo spánku nič nebolo. Ráno, len čo sa začalo brieždiť, rýchlo zbalili svoje stany a z toho prekliateho miesta sa pakovali čo najskôr preč.

69

Druhý zážitok bol už o čosi príjemnejší. Komáre ich už neobťažovali, ale do cesty sa im priplietol majiteľ pozemku – na jeho pozemku si totiž rozložili svoje stany. Odohralo sa to už na nórskom území. Vyhliadli si lúku v blízkosti hlavného ťahu smerom na Oslo.

Sotva si rozložili stany a utáborili sa v blízkosti nádhernej rieky s čistou vodou z okolitých horských prameňov a večných ľadovcov, na krajnici cesty zastalo osobné auto s nórskou poznávacou značkou. Vodič auta sa snažil vedúcemu výpravy lámanou angličtinou vysvetliť, že na tomto mieste nemôžu stanovať, lebo toto je jeho súkromný majetok!

Našťastie bol veľmi ústretový, pochopil situáciu. Potom iba dodal, že ak budú odchádzať, aby za sebou všetko upratali. Oni mu na znak vďaky odovzdali zopár vlajok zo svojich materských turistických oddielov a niekoľko turistických odznakov. Majiteľ pozemku rýchlo pochopil, že v totalitnom Československu bol súkromný majetok neznámy pojem.

Pre cykloturistov bolo veľkou záhadou, ako sa ten človek tak rýchlo dozvedel, že sa usadili na jeho pozemku. Možno to bola zhoda náhod, alebo dostal hlásenie od policajtov. Tí tam svoju prácu vykonávali naozaj zodpovedne.

Keď sa blížili k československým hraniciam, experti z Oravy tŕpli, či si colníci niečoho nevšimnú. Ale aj tam im to hladko prešlo. Colníci si ten ich velikánsky kufor všimli, ale oni suverénne tvrdili, že vezú propagačné materiály o Škandinávii pre svoje materské turistické oddiely. Dokonca jeden z nich kufor drzo otvoril, aby sa colníci presvedčili, že ich neklamú.

Vyšlo im to. No keby colníci tušili, čo sa v skutočnosti medzi tými prospektami nachádza, tak by si to zlízli nielen títo dvaja experti, ale aj vedúci zájazdu – a celkom určite by všetkým v autobuse až do špiku prečesali každú batožinu.

70

POKRAČOVANIE v 17. časti