Ficove referendum skončí fiaskom

Richard Vrchár

POKRAČOVANIE – 15. časť

V deň svadby bola Alena mierne napätá, či si jej mama predsa len nevšimne zmeny na jej zaobľujúcom sa brušku. Najmä vtedy, keď ju do svadobných šiat obliekala staršia sestra a mama jej pri tom asistovala. Našťastie si mama nič nevšimla. Alena už bola vo štvrtom mesiaci tehotenstva, no nádherné šaty šikovne zakryli obrysy zväčšeného bruška. Pohľady svadobčanov sa sústredili skôr na celkový vzhľad nevesty. Tehotenstvo bolo badateľné až pri dôkladnom pozorovaní. No v tom čase to príliš nehrozilo.

Silná kresťanská viera by Aleninej mame nedala spávať. Vyčítala by si, že nedokázala zabrániť takej „hanebnosti“ – mohla dcéru viac strážiť. Adam, verný tradíciám, si kúpil nový svadobný oblek. Sedel mu ako uliaty.

Svadobná hostina ho vyšla na vyše pätnásťtisíc korún. Samozrejme, celá hostina bola o čosi drahšia, zvyšok doplatili nastávajúci svokrovci. Neľutoval vyplatiť značnú časť peňazí ani na svadobnú kyticu. „Veď sa žením iba raz v živote, také potešenie svojej nastávajúcej by som si nikdy neodpustil,“ vravel si.

Na konci svadobnej hostiny musel ešte vysoliť päťsto korún priamo do ruky kapelníkovi, a to aj napriek tomu, že pred svadbou sa s ním dohodol na dvoch tisíckach. Kapelníkovi sa to málilo. Svadobčanom čas veľmi rýchlo uletel, dobre sa bavili, takže domov sa mnohým ešte nechcelo. Svadobná hostina sa natiahla na podstatne dlhší čas, s čím pri dohode nerátali. Adamovi však išlo hlavne o to, aby boli hostia spokojní.

Keďže Alena pochádzala z piatich súrodencov, Adam trval na tom, že svadobné náklady za sálu pokryje sám. Predbežne bolo potrebné rezervovať svadbu pre osemdesiat hostí. Vo väčšine prípadov dnes svadobní hostia obdarúvajú novomanželov drahými spotrebičmi do domácnosti alebo vyššou finančnou sumou. Ale počas ich svadby boli radi, že sa im náklady pokryli aspoň jednou tretinou, a to darmi od hostí. V tých časoch sa pozeralo skôr na zaužívané zvyky. To, ako sa bude novomanželský pár pretĺkať životom ďalej, už takmer nikoho netrápilo. Veď nakoniec väčšina z nich to prežívala podobne. Je pravda, že väčšinou sa človek žení iba raz v živote, no v danom prípade by sa tie peniaze hodili viac na zariadenie bytu pre novomanželov, ako na to, aby sa prejedli a prepili v priebehu dvoch dní.

Svadobná hostina trvala až do štvrtej hodiny nad ránom. Oboch poriadne vyčerpala. Hlavne Alenu. Tá počas tzv. redového tanca – na svadbách tradičný dedinský zvyk – dostala poriadne zabrať. Veď si ju chcel „pozvŕtať“ každý svadobný hosť, čo i len na krátku chvíľu. Takže na slastný sex museli zabudnúť. Je to paradox, že práve svadobná noc, ktorá by mala byť najväčšou spomienkou na ich heroické splynutie v posteli, sa zmenila na “väzenie” gratulantov, ktorí im želali len to najlepšie. Vynahradili si to po výdatnom spánku.

Mnohí ľudia si potrpia na dodržiavanie svadobných zvykov. Svadobní hostia na každej svadbe hovoria najviac o svadobnej noci novomanželov – a práve na tú sa Adam s Alenou najviac tešili. Možno to bol trest za to, že tie tradície porušili pred svadbou, a to vo všetkých pravidlách. Keď Adamovi nasadili „chomút“, mal dvadsaťdeväť rokov. Bol to jeho vytúžený celoživotný sen. Ničoho neľutoval.

Jediná osoba, ktorá to neprežívala príliš šťastne, bola Alenina mama. Svadobný obrad prebehol iba na mestskom úrade, a nie v kostole pri oltári. Alena, v hlbokom totalitnom režime, ako učiteľka z povolania nemohla ani pomyslieť na to, že sa bude vydávať v kostole. Obzvlášť vo veľkom meste. Na dedinách sa to ešte ako-tak dalo zariadiť, ale v mestách boli za niečo také veľké perzekúcie.

60

Kým bol Adam slobodným mládencom, žiadosť o byt si nepodával. Musel by zaň platiť nájom a slobodáreň bola v takom prípade podstatne lacnejšia. Ďalší dôvod bol ten, že mnohí, čo už nárok na byt mali, hoci už mali vlastnú rodinu alebo len čakali prírastok, aj tak museli veľa rokov čakať, kým im nejaký byt pridelili. Boli prípady, že tí, ktorí verne slúžili strane a mali dobré kontakty na úradoch, dostali výnimku a byt dostali prednostne. Lenže Adamov prípad to nebol. Nahováral si: „Ak sa ožením, za ten čas sa snáď situácia zmení.“ Na počudovanie, výstavba nových bytov prebiehala pomerne rýchlym tempom.

Svokrovci, kým sme zohnali nejaký byt, nám uvoľnili maličkú izbičku – vtedajšiu kuchynku. Okrem Aleny býval v dome už iba jej najmladší brat Jozef. Ten mal svoju rodinu, ale zopár rokov bol už rozvedený, a preto býval s rodičmi. Jej starší súrodenci už mali svoje rodiny. Každý z nich mal vlastný byt.

Náhradnú kuchyňu sme dočasne zariadili v pivničných priestoroch. Malo to malú nevýhodu: navarené jedlo sa k stolovaniu muselo vynášať po pivničných schodoch do obývačky, ktorá bola zároveň aj jedálňou. Dočasná kuchyňa mala aj jednu výhodu. V zimných mesiacoch, keď bolo potrebné prikladať tuhé palivo do kotla, ktorým sa vyhrievali radiátory, ženy pri príprave jedál obskakovali aj šporák a zároveň sledovali kozub, do ktorého prikladali uhlie. Takže muži sa mohli venovať svojim záľubám a nemuseli sa unúvať prikladaním do kotla. Pre mužov boli najčastejšou záľubou šachy. Občas to boli aj žolíkové karty a sledovanie športových prenosov v televízii. (Takto mi Adam priblížil jeho spolunažívanie so svokrovcami).

Pri túžobnom očakávaní prvého prírastku do rodiny sa Adam snažil čo najskôr dopracovať k vlastnému bytu a navštívil ešte aj tie inštitúcie, ktoré čo i len trochu súviseli so žiadosťami o byty. Avšak byrokratický systém ho nútil chodiť z jedného úradu na druhý. Podával množstvo žiadostí a čakal ako stovky ďalších poslušných „baránkov“, ktorí dúfali, že ich chvíle čakania nepotrvajú desiatky rokov.

Paradoxom bolo, že dotyčná úradníčka, ktorá evidovala žiadosti, mu pri podávaní oznámila, že podmienkou, aby mohli dostať byt, je, že musia mať aspoň jedno dieťa! Čas ubiehal a naivní mladomanželia už mali aj druhé dieťa, ale byt akosi záhadne ešte stále nedostali. Hlavná vec, že keď mali prvú dcérku, tak už vtedy im úradníčka zvestovala, že jedno dieťa v rodine nestačí. Na to, aby im mohli prideliť byt, musia mať minimálne dve deti!

Pochopiteľne, takéto konanie by dožralo aj človeka na smrteľnej posteli. Adam začal konať oveľa razantnejšie. Napísal list najvyššiemu straníckemu funkcionárovi so sťažnosťou: „Aký je to vlastne systém, keď nie je rovnaký meter pre každého?“ Jeho sťažnosť zabrala. No ešte stále to nebolo zažehnané.

Na bytovom oddelení zistil, že v poradovníku, v ktorom bol vedený, figuruje aj jedno meno, ktoré mu bolo až príliš povedomé. O tom dotyčnom vedel, že už vlastníkom bytu je, ale jeho byt bol iba dvojizbový a on chcel trojizbový. Adam o ňom vedel aj to, že bol preborníkom v zaliečaní sa úradníčkam. Občas im nosieval nejakú drobnú pozornosť a tie za jeho dary zaradili jeho žiadosť pred Adamovu.

Adam neváhal a úradníčkam otvorene pohrozil, že ak v tom okamžite neurobia nápravu, bude to mať dohru pred súdom! Hrozba zabrala. Adam s Alenou sa krátko nato konečne dočkali svojho vytúženého trojizbového bytu.

Adam sa domnieval, že úradníčky tento podvod spravili ešte po narodení ich prvej dcérky Alenky. Totiž už vtedy, keď

61

sa prvýkrát dožadoval bytu, ponúkali mu jednoizbový byt na sídlisku – v tom čase veľmi známom. Bývalo na ňom mnoho rómskych rodín a z majority tam nikto bývať nechcel. Pochopiteľne, úradníčky nemali na výber. Možno zobrali nejaký úplatok, alebo ten dotyčný bol niekomu z bytového oddelenia vzdialený príbuzný.

Doba, počas ktorej sa Adamova rodina dostala k svojmu túžobne očakávanému bytu, nebola taká krátka, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Adam so svojou tehotnou Alenou sa dokázali uskromniť. Z predošlej malej kuchyne si zriadili spálňu. Svokrovci sa im snažili čo najmenej miešať do života, takže neboli medzi nimi žiadne rozbroje. Spolunažívali v plnej harmónii.

Alenin brat Jozef, tým, že bol rozvedený, trávil svoj voľný čas väčšinou s kamarátmi niekde pri pive, takže domov sa chodieval iba vyspať. Svokrovci boli už na dôchodku, a tak nebol problém s varením. Alena s mamou navarili svoje chutné špeciality a Adam, keď bolo vhodné počasie, venoval sa prácam na ich záhrade.

Po istom čase kúpili zopár sklenených tabúľ a oceľový materiál na konštrukciu záhradného skleníka. Potom v priebehu troch až štyroch dní, za asistencie švagrov, skleník postavili. Skleník im veľkou mierou prispel k dopestovaniu čerstvej zeleniny a zároveň mali zeleninu aspoň o pár týždňov skôr ako v minulosti. Výhodou bolo, že na záhrade rástlo aj zopár ovocných stromov, takže bolo aj ovocie na zaváranie, čím boli pre rodinu zachované aj vitamíny v zimnom období.

Keď bolo pekné počasie, Adam si občas našiel chvíľku na dobrú kávu a na partičku šachu so svokrom na záhrade pod veľkým a poriadne starým orechom. Po dobre vykonanej práci a dobrej večeri si pozreli, čo nové priniesli správy v televízii. Po večerných správach, keď nešiel zaujímavý film, si Adam so svokrom znovu zahrali zopár partií šachu. Šach a pasians boli svokrove najmilovanejšie koníčky.

S pribúdajúcimi mesiacmi sa Alenine bruško začalo viditeľne zaobľovať a na jej mame bolo badať veľké sklamanie. Možno si v duchu hovorila, že ich rodine to bolo osudom dané, lebo jej staršia dcéra Milada počala dieťa ako slobodná, a dokonca sa ani nevydala. Neodpustila si poznámku, aby sa Adam s Alenou išli aspoň vyspovedať! Svokrine výčitky sa stále opakovali a boli takmer na dennom poriadku.

Mladomanželia vedeli, že kým niečo nepodniknú, budú to počúvať stále dokola ako obohratú platňu. Alena prisľúbila mame, že navštívia farára na farskom úrade v Adamovej rodnej obci a po všetkých cirkevných náležitostiach si s farárom dohodnú termín dodatočného sobáša pred oltárom. Návštevy na farskom úrade prebiehali v tajnosti, aby sa predsa len nenašiel niekto, kto by orgánom ŠTB poskytol informáciu, ktorá by Alenu mohla pripraviť o zamestnanie v školstve.

V roku 1981, počas letného obdobia, sa Adamovi naskytla príležitosť vycestovať na Západ – prvýkrát v živote do kapitalistických krajín – na trojtýždňovú dovolenku. Nebola to bežná dovolenka strávená niekde v teple na plážach pri mori. Bola to cykloturistická akcia, na ktorú sa mohli prihlásiť cykloturisti z celého Slovenska. Naplánovaná bola cesta naprieč celou Škandináviou. Pochopiteľne, nebola to lacná záležitosť, a to aj napriek tomu, že vedúcemu zájazdu sa nejaké diéty pre účastníkov podarilo vybaviť.

Na dovolenku sa prihlásilo len niečo cez dvadsať turistov. Totalitný systém, aký vo vtedajšej Československej republike prevládal, bránil bežným občanom vycestovať na Západ. O dovolenke na Západe mohli iba

62

snívať. Boli to mimoriadne výnimky, keď sa tam niektorí šťastlivci dostali. Nádejní kandidáti museli prejsť poriadnym byrokratickým procesom a nekonečným chodením po úradoch. Museli si vybaviť hromadu papierov a všelijakých povolení, aby sa na taký zájazd vôbec dostali.

Najsmutnejšie na tom bolo, že aj po vynaloženom úmornom úsilí a neskutočnej trpezlivosti sa mnohým žiadateľom vycestovanie zamietlo. Stačilo, že ŠTB vyhrabala vo svojom archíve nejaký údaj o uchádzačovi alebo jeho príbuzných, a použila to ako dôkazový materiál. Nerobili v tom žiadne rozdiely. Stačilo, že to boli vzdialení príbuzní, „hoci aj z piateho kolena“, hlavne že žili niekde na Západe. A o to väčšiu smolu mali tí uchádzači, ktorí na Západe už niektorého člena rodiny mali – ktorému sa podarilo za hranice prešmyknúť. V takom prípade hrozilo, resp. bol veľký predpoklad, že títo kandidáti by to mohli zneužiť a u tých svojich známych by zostali za ostnatým drôtom natrvalo.

Adam predpokladal, že kvôli súdnemu sporu s Alžbetou bude mať na úradoch problém a na vycestovanie nedostane povolenie. Napriek tomu túto možnosť využil a spolu so svojím dobrým kamarátom Ondrejom z ich turistického oddielu sa na tú cykloturistickú akciu prihlásil. Okrem nich dvoch sa z ich oddielu prihlásili ešte ďalší štyria kolegovia: jeden mladý manželský pár, jedna stredoškolská profesorka a zástupca vedúceho z ich turistického oddielu.

Ondrej bol členom KSČ a mal dobré kontakty na dôležitých miestach, preto s vycestovaním nemal žiadny problém. No Adam to mal podstatne horšie. Jeho prvou a veľmi dôležitou prekážkou bolo prispievanie výživného na dcéru Eriku. Úradníčka, ktorá mala Adamovu vycestovaciu doložku potvrdiť, mu okamžite vysvetlila, že ona mu túto žiadosť v žiadnom prípade nemôže potvrdiť. On by vraj mohol zostať v zahraničí natrvalo a všetku vinu by pripísali jej, že mu to vďaka svojej benevolencii umožnila.

Adama zachránila výhovorka: „Aj keby som niečo také chcel urobiť, tak by som to v žiadnom prípade nespravil, lebo doma ma bude čakať moja milujúca manželka Alena“ – a tá už bola v šiestom mesiaci tehotenstva… Úradníčka aj napriek tomu hodnú chvíľu váhala. Požiadala ho, aby jej odprisahal, že tam nezostane! Až po jeho prísahe mu žiadosť odobrila.

POKRAČOVANIE v 16. časti