Ficove referendum skončí fiaskom

Richard Vrchár

Svoju polročnú dcérku hodila o zem… Alžbeta sa správala ako zmyslov zbavená…

14. časť

                                                                                          51

„Mám veľmi nízku mzdu a ako slobodná mamička nebudem mať svoju dcérku z čoho uživiť, žiadam preto, aby žalovaný prispieval na dcérku aspoň minimálnym výživným!“ Týmto argumentom sa jej podarilo sudkyňu presvedčiť. (Treba podotknúť, že hodne jej v tom pomohol aj jej obhajca). Po vynesení rozsudku Alžbeta nedokázala svoj neúspech narýchlo predýchať, počkala si na Adama vonku na ulici a keď vyšiel z budovy, tak pred náhodnými chodcami spustila naňho spŕšku hlasných nadávok, tak aby to všetci prítomní počuli a vedeli, že on je otcom jej dcérky, a napriek tomu odmieta ich spoločný život. Tomuto škandálu sa chcel Adam čím skôr vyhnúť a tak veľmi rýchlo „bral nohy na plecia.“ (Z predchádzajúcich skúsenosti vedel, že keď bola Alžbeta v afekte, tak vtedy sa naozaj nedalo čakať, že sa mu za jeho správanie poďakuje). Krátko na to sa Adamove obavy naplnili. Napriek tomu, že súdom stanovené výživné jej Adam každý mesiac posielal, tak ona sa s tým nedokázala zmieriť. Naďalej, takmer dennodenne naňho číhala pri jeho ubytovni – sotva vytiahol päty z domu – zakaždým mu vyviedla podobnú scénu, akú spravila v blízkosti budovy súdu. Svojou nepríčetnosťou ho vyprovokovala k tomu, že to musel znovu riešiť trestným oznámením. Adamova sťažnosť zabrala, a tak sa jej hysterickým scénam aspoň na istý čas vyhol.

                                                                                   52

Určenie otcovstva

   Adam zhruba po troch rokoch „relatívneho blaha“ prežíval opäť „pôstne dni.“ Všetky ženy ho opustili. A aby to nebolo málo, tak Alžbeta sa mu po pár mesiacoch postarala o ďalšie rozčarovanie, ktoré bolo ešte pekelnejšie ako tie predchádzajúce… Nedokázala sa zmieriť čakaním na rozhodnutie súdu a – napriek policajnej výstrahe – pokračovala v intrigách – kde sa len dalo, aby Adamovi ešte viac strpčila život. (Bola to preňho najväčšia krížová cesta, akú v svojom dovtedajšom živote poznal). Obdŕžal ďalšie predvolanie, vyzvali ho, aby sa dostavil na krvné testy. (Na ich základe mal súdny znalec stanoviť, či je Adam biologickým otcom maloletej Eriky?). Samozrejme aj Alžbete doručili predvolanie. Na krvné testy sa musela dostaviť aj s malou Erikou. Priletela tam ako na koni a začala Adama provokovať: „Ak sa dokáže, že si Erikin otec, tak budem požadovať také vysoké výživne, že na to až do smrti nezabudneš.“

  Necelé dva mesiace po krvných testoch dostal ďalšie predvolanie, mal sa dostaviť na konfrontáciu o znaleckom posudku z krvných skúšok. Do súdnej siene vošla Alžbeta s Erikou v náručí. (Sudkyni tento svoj počin odôvodnila tým, že nemala nikoho, kto by sa počas jej neprítomnosti mohol o Eriku starať). Toto divadielko, bolo len úskočným manévrom, ktorým chcela nakloniť sudkyňu na svoju stranu – ako aj svojho obhajcu – lebo malú Eriku často opatrovala jej mama, hlavne vtedy, keď sa žiarlivá Alžbeta vybrala špehovať Adama. Takže aj v daný deň by nebol problém, aby sa o Eriku postarala jej mama. (Zhodou okolnosti jej mama na tom súde dlhé roky pracovala, ako upratovačka – takže poznali ju všetci sudcovia aj sudkyne). Počas celého pojednávania Adam tvrdil, že on nemôže byť otcom dieťaťa (bol presvedčený o tom, že Erikiným otcom je Alžbetin sused) a svoje presvedčenie potvrdil miestoprísažným tvrdením, že on s Alžbetou vôbec nespal. (Samozrejme klamal, ale ak by sa priznal, že s Alžbetou spal, tak pani sudkyňa by od samého začiatku stála na jej strane a s Adamom by sa už vôbec nebavila – prípad by bol uzavretý v jeho neprospech). Adam potvrdil iba to, že sa s Alžbetou zabával v reštaurácií. Pani sudkyňa bola prítomnosťou malej Eriky očividne ovplyvnená. Pojednávanie viedla nátlakovým spôsobom, aby sa Adam stoj, čo stoj priznal, že on je otcom malej Eriky! Hlavne vo chvíli, keď držala v rukách krvné testy, ktoré Adama z otcovstva nevylučovali.

   Očividné nadržiavanie sudkyne v prospech žalobkyne Adama poriadne vytočilo, preto sa rozhodol nebrať ohľad na Alžbetinho suseda a požiadal sudkyňu, aby bol aj jej sused Štefan predvolaný na dedičnobiologicku skúšku. Adamov argument zaúčinkoval hlavne tým, že sudkyni predložil aj fotografie s kinofilmom, ktoré v nie tak dávnej dobe odmietol vrátiť Alžbete. Pani sudkyňa rezignovala a pojednávanie ukončila rozhodnutím, že aj Alžbetin sused bude vyzvaný, aby sa dostavil na dedičnobiologicku skúšku.

   Dalo sa očakávať, že Alžbetine rozčarovanie z vyneseného rozsudku nezostane bez odozvy, že Adamovi spôsoby nejaký škandál. Sotva opustili súdnu sieň, Alžbeta mu už na chodbe súdu začala oplzlo nadávať. Adam sa snažil Alžbety, čo najskôr striasť, ale tá mu bola neustále v pätách. Keď boli od budovy súdu vzdialený asi päťdesiat metrov, zrazu Alžbeta chytila Adama za rukáv kabáta a donútila ho zastať: „Chcem ti ešte niečo dôležité povedať.“

                                                                                       53

   Vo chvíli, keď sa k nej otočil – z ničoho nič na neho vykríkla: „Toto si chcel, tak tu to máš!“ Otvorila náruč a svoju sotva polročnú dcérku Eriku pustila na chodník, priamo k Adamovým nohám. Preňho, ale aj pre náhodných ľudí, ktorí sa v tej chvíli nachádzali v ich blízkosti to bol neskutočný šok, proste hrôza. Bola chladná jar, takže našťastie mala malú Eriku zabalenú v hrubej perinke, tá aspoň mierne stlmila náraz o chodník, takže Erike sa našťastie nič hrozného nestalo, no napriek tomu preľaknuté bábätko začalo hlasno nariekať. Adam rýchlo zdvihol dieťa z chodníka a podával ho Alžbete do náručia so slovami: „Čo si sa načisto pomiatla, chceš skončiť v base, veď si ju mohla zabiť?!“ Jeho výhražne slova a Erikin nárek v Alžbete predsa len prebudili materinské city a tak si plačúcu Eriku znovu privinula do svojho náručia. Náhodní chodci, ktorí boli svedkami tohto Alžbetinho dramatického vyčíňania iba krútili hlavami a nestačili sa čudovať, že niečo tak drastické je schopná spraviť matka svojmu bábätku. (Úplne cudzí a neznámi ľudia prejavili Adamovi svoje sympatie – uznanlivo mu dali pocítiť, že sú na jeho strane a že týmto počinom si získal ich obdiv).

   V pomerne krátkom čase boli Adamovi doručené výsledky o krvných skúškach Alžbetinho suseda. V znaleckom posudku bolo uvedené, že sused Štefan je z otcovstva vylúčený. Adama táto správa veľmi zarazila, lebo iba v dvoch bodoch sa výsledky medzi jeho a Štefanovým krvným rozborom nepatrne rozlišovali. V ďalších deviatich, či desiatich bodoch sa obom výsledky testov navzájom zhodovali. (Adam si to vyložil po svojom, že súdu bolo praktický jedno či sa Štefan s Alžbetou vyspal, alebo nie, hlavne že súd už mal určeného otca, ktorý platil pravidelne alimenty).

   Aby Adam na svoj „zločin“ len tak ľahko nezabudol, tak po troch týždňoch, obdržal ďalšie predvolanie na súd. Alžbeta požadovala zvýšenie výživného. Adam bol presvedčený, že súd Alžbetinho suseda z otcovstva vylúčil z jednoduchého dôvodu – preto, že za otca dieťaťa bol určený on a sudkyňa nemala záujem rozbíjať rodinný vzťah Alžbetinho suseda. Naďalej sa bránil, že on nemôže byť Erikin otec. Avšak najdôležitejším dôvodom jeho záporného postoja k rozsudku bolo vysoké výživné, ktoré od neho Alžbeta požadovala. No Adama nakoniec prekvapilo správanie samotnej pani sudkyne, celý čas si myslel, že ani v tomto prípade nemá šancu na úspech, ale tá Alžbete začala vysvetľovať, že na jej požadovanú výšku výživného nemôže pristúpiť, lebo výška výživného sa odvádza v pomere k výške mzdy žalovaného. Alžbeta začala hystericky vystrájať a nariekať, „že ona takto nebude schopná svoju dcéru uživiť“ – (bol to pokus zahrať sudkyni na city). Uviedla zopár argumentov a potom sa ujal slova jej obhajca. Ten už na prvom pojednávaní – o výživnom – dal Adamovi pocítiť, že pre svoju mandantku vyťaží maximum, aké len bude môcť. Obhájcová reč zabrala, no Adam mal šťastie aspoň v tom, že zvýšené výživne nebolo až také vysoké, ako to požadovala Alžbeta.

                                                                           54

Nechaj si ju…

   Ubehli zhruba dva roky, (podobne, ako pred tými dvoma rokmi) aj tentoraz Alžbeta stála pred dverami Adamovho bytu. Keď zaklopala, Adam po otvorení dverí zostal v miernom šoku, lebo Alžbeta k nemu neprišla sama, spoločnosť jej robila aj jej malá dcérka Erika.

   Mohol očakávať, že mu Alžbeta opäť spraví nejaký škandál a preto bez otáľania – kvôli zvedavým susedom – obe vpustil do svojho „privátu“. Len čo sa za nimi zatvorili vchodové dvere – Alžbeta svojim obvyklým a klasickým spôsobom – ihneď spustila spŕšku nadávok na Adamovú hlavu, pretože ju veľmi surovo ponechal svojmu osudu. (Avšak toto bola iba malá predohra pred udalosťou, ktorá nasledovala). Alžbeta zrazu z ničoho nič podišla k dverám a oznámila mu: „Toto je tvoja dcéra, tu ti ju nechávam a staraj sa o ňu!“ Len, čo ten výrok dopovedala, hneď sa vyrútila von z bytu a tresla dverami. („Vyletela ako stíhačka“ – Adam si až vtedy uvedomil vážnosť situácie, že ide do tuhého). Po predošlých skúsenostiach mohol očakávať, že mu Alžbeta pri svojej prchkej povahe môže svoju vyhrážku do poslednej bodky naplniť.

   Zrazu sa z ničoho nič ocitol v situácii, ktorú by nebol očakával ani v najhoršom sne. (Pochopil, že táto beštia je schopná svoje hrozby splniť, preto iba povzdychol: „Ak by som mal svoj vlastný byt, tak by som bez problémov pristúpil na jej hru – potom by sa ukázalo, že kto z koho?!“)

    Malá Erika sa mala k svetu, hneď na prvý pohľad bolo badať, že aj keď Alžbeta sa správala ako najhnusnejšia striga, tak o malú Eriku sa predsa len dobre starala. Bola oblečená v pekných letných šatôčkach a v Adamovej prítomnosti sa cítila, akoby bola doma. Jej správanie sa mu javilo tak, akoby jej mama iba na chvíľu niekam odskočila a že o pár minút bude späť.       

   Spočiatku bol z toho mierne vykoľajený, ale malá Erika sa ujala iniciatívy. V zmysle detských zvedavých oči, ktoré chceli poznať všetko nové, čo v danej chvíli objavili, a zároveň to bolo pre ne ešte nepoznané – spustila sled nespočetných otázok. (Adam veľmi vášnivo miloval prírodu, často chodieval na dlhšie túry, a aby z tých túr mal aj trvalú pamiatku zakúpil si fotoaparát, ktorým si zvečňoval nádherné prírodne scenérie). Práve ten fotoaparát sa malej Erike zapáčil a svojim štebotavým hláskom sa hneď spýtala: „Ujo a toto je čo?“ Keď Adam malému a zvedavému stvoreniu začal vysvetľovať, aký je to prístroj, došlo mu, že to dieťa musí byť už aj hladné, preto jej ponúkol šišky – plnené domácim slivkovým lekvárom – zostali mu ešte z raňajok. Erika sa dlho núkať nenechala, s úsmevom si jednu zo šišiek zobrala a bezstarostne si na nej pochutnávala – na pohovke, ktorú jej Adam narýchlo pripravil na balkóne. (Z jednej postele tam položil matrac a prikryl ho posteľnou plachtou). Zároveň jej tá pohovka mala pomôcť k tomu, aby sa jej mladé telíčko mohlo aspoň trošku zafarbiť teplými letnými lúčmi, ktoré tak nutne potrebovala. (Totiž Alžbeta väčšinu svojho času venovala špehovaniu Adama, a svoju dcérku nechávala na krku svojej mame – no tá s ňou na prechádzky príliš nechodila. Jej zdravotný stav nebol práve najideálnejší, a okrem vnučky mala na krku ešte svoje dve dcéry Janu a Paulinu). Krásne slnečné lúče využil Adam k tomu, že si spravil pár záberov na Eriku v momente, keď sedela resp. polihovala na jeho provizórnom ležovisku. Odvtedy, čo Alžbeta vybehla von z bytu ubehli takmer dve hodiny, až vtedy si

                                                                                     55

naplno uvedomil vážnosť situácie. „Čo, keď tá beštia to s tým ponechaním dcérky myslela naozaj smrteľne vážne? Čo ďalej?“ Až vtedy mu to naplno docvaklo, a začali sa uňho prejavovať prvé rozpaky a úvahy o tom, že aké myšlienky vírili v hlave Alžbety pri odchode „z jeho bytu“? No toto vedela iba ona, ale nad Adamom asi stáli všetci svätí, lebo z rozpakov ho nečakane vyrušilo zvonenie zvončeka pri dverách a za nimi so širokým úsmevom stála vyškerená Alžbeta a položila mu otázku: „Stačila Ti táto lekcia na to, aby si si uvedomil, aké to mám ťažké, že sa musím sama starať o Eriku?!“ Hneď nato smutne dodala: „Veľmi rada by som to s tebou menila. Nedokážeš si ani predstaviť, čo všetko som si už vytrpela a čo to dá roboty, starať sa sama o malé dieťa, ku všetkému ešte s tým malým výživným, ktoré od teba dostávam.“ Po týchto slovách sa v Alžbete znovu prejavila jej hystéria, výhražne a zlostne mu oznámila: „V krátkej dobe môžeš očakávať predvolanie na súd, lebo budem žiadať zvýšenie výživného a to bude podstatne vyššie, ako bolo doteraz.“ Nezabudla dodať, že: „Dcérka rastie a s tým sú spojené aj vyššie náklady.“ (Adam to nemohol ani poprieť, jej tvrdenie v duchu aj uznal, že to naozaj nemá ľahké, no zároveň si spomenul na to, ako sa mu priznala, že sa vyspala s ich susedom, takže neodpustil si poznámku: „Čo nariekaš, keď si to sama chcela?!“)

   Keď Alžbeta postrehla, že Adam jej argumenty svojim tichým súhlasom predsa len „odobril“, zavolala malú Eriku k sebe a Adam celý dojatý malej a usmiatej Erike iba zamával na rozlúčku. (V duchu si poriadne vydýchol, veď keď si premietol situáciu, že to mohlo dopadnúť podstatne horšie lebo pri jej hysterických záchvatoch si nemohol byť nikdy istý tým, že aké myšlienky jej v danej chvíli víria v hlave, a hlavne, čo všetko je ešte schopná vykonať).

   Po tejto udalosti si Adam našiel nové zamestnanie, mal podobnú prácu, ako na predošlom pracovisku, no s podstatne vyššou mzdou. Sliedivá Alžbeta sa o tom veľmi rýchlo dozvedela lebo na jeho pracovisku sa dôverne zblížila s účtovníčkou. Hneď začala konať a Adam už zakrátko obdržal ďalšie predvolanie na súd ohľadne zvýšenia výživného. Takže praktický svoj sľub splnila, ten vyriekla vtedy, keď s malou Erikou odchádzala „z jeho bytu.“

   Alžbetin obhajca sa opäť činil. Adam musel platiť zvýšené výživné o nejakú tú stovku viac, ako na začiatku procesu a to až do osemnástich rokov maloletej Eriky – pritom všetkom si po celý čas nebol istý, či bola skutočne jeho?… Povzdychol si: „Ešte šťastie, že po strednej škole Erika ukončí štúdium. Ak by sa rozhodla navštevovať ešte aj vysokú školu, tak by som ju musel podporovať výživným po dobu ďalších minimálne piatich rokov.“

                                                                            56

Adam v „chomúte“

    Adam sa začal zmierovať s osudom, ale napriek zvýšenému výživnému nemienil zostať na ocot, hľadal chodníčky, ako sa dopracovať opäť k tomu, aby mal svoju životnú lásku. Jeho vyvolená nakoniec predsa len prišla.

    Tým, že Slovensko mal takmer celé pochodené, rozhodol sa, že si spraví dovolenku spojenú s turistikou putovaním po Severočeskom kraji. No počas jeho putovania došlo k veľkému zvratu. Stalo sa to v Děčíne. V parku na lavičke pred zoologickou záhradou sedela mladá a pekná slečna v jeho rokoch, a hneď na prvý pohľad bolo na nej vidieť, že je turistka lebo bola oblečená podobne ako Adam v turistickom mundúry. Adam sa jej slušne spýtal, či si k nej môže na chvíľu prisadnúť? Už v momente, keď súhlasila s tým, aby si k nej prisadol Adamove srdiečko sa potešilo lebo slečna hovorila jeho jazykom (navzájom sa predstavili a veľkým šokom bolo pre Adama hlavne to, že pochádzala z toho istého mesta ako on. Alena sa mu zdôverila, že má rovnako rada turistiku ako on a že zhodou okolnosti prišla do severočeského kraja práve na to putovanie, ktoré bolo zároveň zrazom turistov z celého Československa. Pri svojich vzájomných spomienkach z nedávnych čias sa obaja akosi neočakávane (bez toho, aby si to v prvej chvíli vôbec uvedomili) pritlačili tesne k sebe a sedeli tak, ako keby tá lavička bola celá obsadená ďalšími turistami a oni sa tlačili uprostred lavičky tak, akoby ani nemali priestor na voľnú komunikáciu. (Reakciu z ich prvého rande ani nie je ľahké opísať). Padli si do náručia, ako keby chodili spolu odjakživa. Adam na Aleninej ruke nevidel žiadny snubný prsteň alebo obrúčku, preto nechcel chodiť, ako pes okolo horúcej kaše, chytil Alenu jemne za ruku a spýtal sa jej: „Máš nejakého priateľa alebo vážny vzťah?“ Ale Alena mu ešte ani nestihla odpovedať a Adam zrazu pocítil niečo výnimočné, čosi, čo sa mu v jeho dovtedajšom živote pri žiadnej žene, ktorú takto osobne spoznal nikdy nestalo. Jeho telo, akoby horelo, sám seba nespoznával, doslova cítil zvláštnu energiu, ktorá prechádzala aj na Alenu, lebo si všimol, že podobné reakcie sa odohrávali aj na Aleninom tele. (Až po dobrej polhodine si uvedomil, že na tej lavičke medzi nimi preskočila veľká iskra – zamilovali sa do seba akoby ich zasiahol amorov šíp. Adam v tom videl akési nadprirodzeno). Slovami sa to nedá ani poriadne opísať, ako sa Adam potešil, keď mu Alena odpovedala, že s nikým nechodí a ani nemá vážny vzťah. Zrazu bozkávanie medzi nimi nemalo konca, už ich nezaujímali žiadne historické pamiatky. Keď sa ich vášne trochu upokojili, a ich horúce tela sa „vrátili do normálu“, navrhol Alene, že najbližší víkend po návrate z putovania môžu stráviť v jeho rodnej obci. (Pochopiteľne, ak s tým Alena bude súhlasiť, a ak sa na ich pracoviskách nevyskytne niečo výnimočné). Alena s jeho návrhom súhlasila a zároveň ju potešilo aj to, že horskú pahorkatinu v ktorej Adam vyrastal takmer nepoznala. (V minulosti tam bola iba krátko na jednej túre v okolí horského jazera, takže prakticky túto oblasť ešte nemala prebádanú tak, ako si to vie poriadny turista naplánovať). Občas sa Adam vracal do rodnej obce, aby ich rodinný dom a hlavne jeho okolie aspoň trochu zveľadil. Avšak žil v neustálom strehu, uvedomoval si, že Alžbeta mu môže vyparatiť akúkoľvek nepríjemnosť, a to kdekoľvek a kedykoľvek, a veľmi dlho by sa z tej nepríjemnej situácie spamätával, čiže k tomu mohlo dôjsť aj tam, kde by to najmenej očakával – nemohol tušiť, aké myšlienky resp. čo víri v jej hlave? – Či ho znovu nebude špehovať?! Preto sa s Alenou dohodli, že sa stretnú na

                                                                                     57

 autobusovej stanici.  

   Prostredím v ktorom Adam, ako malý chlapec vyrastal, bola Alena milo unesená a svoj obdiv nijako netajila. Jej spokojnosť a nadšenie ho povzbudili k činom, aby mohli byť, čo najskôr bok po boku a hlavne v posteli. Počas prechádzky po obci zašli aj na miestny cintorín k hrobu Adamových rodičov (oboch stratil vo svojich trinástich rokoch) a pri ich hrobe požiadal Alenu o ruku: „Ak nemáš nejaké námietky, chcem si ťa zobrať za manželku – takto symbolicky chcem svojim rodičom naznačiť – ak nás pozorujú z neba – že na nich neustále myslím, a že som na nich nezabudol.“ Alena sa vôbec netajila tým, že na jeho návrh sa už dávno tešila a okamžite začali zvažovať, ktorý a aký deň by bol tým najvhodnejším, aby Adam navštívil aj Aleniných rodičov, aby ich oficiálne požiadal o Aleninu ruku. (Alena mala ešte štyroch súrodencov – jednu sestru a troch bratov). V nasledujúcich dňoch, kam sa len vybrali na spoločnú prechádzku, či už do prírody alebo len tak cez obec, ich zamilovanosť sa nedala prehliadnuť. Adam večne zavesený na Alene, ako kabát na vešiaku, stále sa držali za ruky a keď jeho hormóny kedykoľvek zaburácali, tak sa hneď horlivo bozkávali, a to aj napriek tomu, že v tom období niečo také nebolo celkom bežné, lebo niektorí občania – hlavne ľudia v dôchodkovom veku sa pri správaní mladých ľudí veľmi pohoršovali, keď ich videli bozkávať sa priamo na verejnosti. (Podľa nich sa to jednoducho neslušalo).

   Na vychádzkach po lesných chodníčkoch si vychutnávali všetky prírodné scenérie a večer po návrate to ukončili búrlivým sexom až do úplného vyčerpania. Avšak nastala chvíľa, keď už Adam pred Alenou nechcel nič tajiť, a keď začali baliť veci na cestu späť do jej rodného mesta, tak sa jej so svojim problémom zdôveril. Alenu to zaskočilo, ale keď jej vysvetlil, že otcom malej Alžbetinej Eriky je Alžbetin sused, tak prijala to s porozumením.

   Po radovánkach v Adamovej rodnej obci sa vybrali na turistický zraz v jednom okresnom meste v blízkosti Vysokých Tatier. Tam v jednej turistickej ubytovní si prenajali spoločnú izbu a správali sa, akoby už boli manželia. (A s najväčšou pravdepodobnosťou, práve tam sa im podarilo splodiť prvorodenú dcéru). Adam mi opísal svoj pocit, aký pocítil v štádiu najvyššej rozkoše: „Dielo sa podarilo. Alena už nedostala menštruáciu a nepochybovala o tom, že ak sa nestane nič nepredvídané, tak o deväť mesiacov bude matkou“ – (možno si to Adam iba vsugeroval, ale podstatné bolo, že sa to podarilo.)

   Alenina mama – veriaca katolíčka – žila veľmi zbožným životom, a Alena práve kvôli tomu nechcela mamu nahnevať zvesťou – pre nich radostnou – že počala dieťa. (Došlo k tomu ešte pred ich manželským zväzkom a Alenina mama by takúto správu určite s nadšením neprijala. Určite by si vyčítala, že ešte aj Matka Terézia by sa kvôli tomu v hrobe obrátila, že jej dcéra sa takého veľkého hriechu dopustila). Adamovým šťastím bolo, že Alenin otec o kresťanstvo, ako také príliš nestál, o jeho prioritách nebol až tak presvedčený, ako jeho manželka. Jej názory síce toleroval, ale s takou vášňou, ako ona to neprežíval.

   Adam hneď v prvú nedeľu po návrate z putovania navštívil Aleninu rodinu v ich rodinnom dome. Ako chlapec z dediny, ktorý sa boril krutými nástrahami – bez podpory svojich rodičov – odchádzal na pytačky s veľkým rešpektom, ale aj s pocitom hanby. Hlavne z dôvodu, ako ho príjme Alenin otec?! (Ten až do dôchodku pracoval v banke, ako jej riaditeľ, a pred takýmito

                                                                                       58

ľuďmi si Adam nerobil žiadne ilúzie). Nastávajúci svokrovci ho už netrpezlivo čakali za prestretým stolom v útulnej obývačke. Počas stolovania po vzájomnom predstavení, sa začala medzi nimi ničím nerušená a neviazaná konverzácia. Ostýchavosť z Adama veľmi skoro opadla. Presvedčil sa, že rodičia jeho vyvolenej sú celkom milí a nenároční ľudia, a najpodstatnejšie preňho bolo, že nim nepohrdli. Niektorí z prísediacich ešte ani poriadne nestihli dojesť svoj chutný obed a nedočkavý Adam sa postavil a predniesol zopár zdvorilostných slov – potom požiadal Aleniných rodičov o ruku ich mladšej dcéry. Po súhlase oboch rodičov nastokol Alene nádherný snubný prsteň – (pred zásnubami ju Adam ešte vyzval, aby spolu s nim navštívila klenotníctvo, a aby si sama vybrala a vyskúšala taký prsteň, ktorý sa jej bude najviac páčiť). Počas sviatočného stolovania sa dohodli aj na termíne svadby. Vzhľadom na Alenin stav si vybrali najbližší termín – len, aby to nebolo poznať na Aleninom brušku.

   Alena pochádzala z rozvetvenej rodiny a bolo potrebné pozvať všetkých príbuzných, tak ako z jej, ale aj z Adamovej strany. Na rozlúčku si ešte zaspievali. Ich spev sprevádzala Alena na klavíry. Jej – hlavným – koníčkom okrem turistiky bol spev a hra na klavíry, tomu sa venovala od svojho detstva. (Jej rodičia videli, že má talent, a tak jej kúpili obrovské klavírne krídlo – zaberalo polovicu obývačky). V čase, keď sa blížil termín svadby, tak ich vzájomný vzťah bol doslova ako v rozprávke. Bol naplnený túžobným očakávaním narodenia ich prvého potomka… . Lenže ani v rozprávke neprebieha všetko v ružových farbách – o trpké chvíle sa im postarala Alžbeta, ktorá sa o ich vzťahu dozvedela a vysnorila aj dom v ktorom Alena bývala.   

   V jeden nádherný a slnečný deň – začiatkom jari – sa Adam rozhodol, že u svojich nastávajúcich svokrovcov natrie tmavozelenou syntetickou farbou oceľovú bránu na plote. Počas natierania brány zazvonil zvonček – pre Adama v danej chvíli bolo šťastím, že natieral bránu na vnútornej strane dvora – odomkol malú bránku a otvoril ju. Ani v najhoršom sne by nebol očakával to, čo sa naňho vyrútilo spoza brány. Ako rozzúrená tigrica mu Alžbeta vyrazila z ruky plechovku s farbou, a celého ho ňou ošpliechala, a zároveň sa snažila vtrepať do Aleninho dvora. Duchaprítomne ju začal vytláčať na chodník pred dom, no Alžbeta mu pohotovo vložila nohu k stĺpiku pri bráne, aby tú malú bránku nemohol privrieť a zamknúť. Hneď na to začala hlasno vykrikovať a nadávať, aby svojim krikom vyburcovala domácich z domu. Týmto počinom chcela Adama očierniť. Jej snahou bolo, čo najviac nakydať – hlavne na jeho nastávajúcu manželku – jej hlasné počínanie si všimli aj susedia v blízkosti Aleninho domu – preto toho využila a na celé hrdlo vykrikovala oplzlé slová a silno začala kopať do brány, aby aj susedia vedeli s kým budú mať do činenia, že aký bezcharakterný človek bude bývať iba niekoľko metrov od ich obydlí. Alena vybehla na dvor a pomohla Adamovi túto nepríjemnú záležitosť obstojne ustáť a vyžehliť. Pohrozili Alžbete, že ak okamžite neodíde, tak idú volať na políciu a policajti sa už postarajú o to, aby už nikdy nikoho neobťažovala.

   Alenina mama, predsa len niečo vytušila, no Alena obhájila Adama tým, že to bolo iba veľké nedorozumenie, že tá žena si Adama s niekým splietla. – Obaja si boli vedomí toho, že voči Aleninej mame to bolo z ich strany nečestné a neférové rozhodnutie, avšak sami seba presviedčali, že v danej chvíli to bolo pre – veriacu – Aleninu mamu „tým najlepším riešením.“

POKRAČOVANIE v 15. časti