Ficove referendum skončí fiaskom

Svoju polročnú dcérku hodila o zem… Alžbeta sa správala ako zmyslov zbavená…
Príbeh je o potomkovi splodenom za železnou oponou… o tom ako ho nemal kto poučiť o nástrahách, aké ho môžu postretnúť počas dospievania…
Milá čitateľka, milý čitateľ, touto knihou Ti chcem priblížiť milostné zážitky Adama a jeho peripetie a nástrahy s akými sa stretával. Môžeš posúdiť a porovnať jeho skúsenosti so skúsenosťami svojimi alebo skúsenosťami svojich príbuzných, či známych.
Ak pud zatemní mozog, idú stranou veci, aké by človek za normálnych okolnosti nikdy nespravil. (Príbeh je napísaný ako fikcia).

Víťazstvo pudu

Iba zbabelý chlap tvrdí, že nesníva o pekných ženách a o tom ako rád by ich dostal do postele. Ale najlepšie by bolo, ak by mohol mať každú jednu s ktorou sa stretne, avšak máloktorý poprie, že jeho najideálnejším snom je to, aby jeho vyvolená bola panna.
Dovolím si tvrdiť, že v každom dospelom a zdravom mužovi prevláda pud dominancie, ktorá nie je príliš vzdialená tej, ktorá je aj v ríši zvierat. Nie je na tom nič nepochopiteľného, že túžbou každého zdravého a dobre nadržaného muža je milovať sa s mladou a peknou ženou, (ako sa zvykne hovoriť, ktorá je krv a mlieko), ktorá má všetko, čo k tomu patrí – peknú figúru a príťažlivé prsia, avšak manželky to svojim manželom v žiadnom prípade nemienia tolerovať. (No neodpustím si poznámku, že dalo by sa to pochopiť, pokiaľ by bola manželská nevera len na mužskej strane). V dnešnej dobe by iba malé percento mužov odmietlo vlastniť hárem – a najlepšie by bolo, ak by sa v tom háreme dopĺňala aspoň raz za čas mladá krv, čiže nepoškvrnené panny.

Tvrdá realita

Vo výchove mladého človeka počas jeho dospievania v totalitnom režime prevládal dosť primitívny a flegmatický prístup k jeho sexuálnej výchove – doslova počas puberty bol hodený cez palubu: „Plávaj ako vieš!“
K tejto citlivej téme v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia (v bývalom Československom socialistickom režime) prevládal tvrdý spôsob výchovy, ktorý mnohým ľuďom uškodil viac, ako si to mnohí z nich vtedy uvedomili.
Dalo by sa pochopiť, že režim robil chybu, keď svojim záporným postojom bránil duchovnému rozvoju človeka, (v tom čase dirigentskú taktovku držal v rukách Sovietsky zväz), avšak realita bola na hony vzdialená a príliš odlišná oblasti v ktorej bolo potrebné pripraviť mladého a neskúseného človeka správne a citlivo k zložitej situácii, aká ho bude sprevádzať nie len počas dospievania, ale celým jeho životom. (Dodnes neviem pochopiť, prečo aspoň vzdelaní ľudia nerobili v tejto oblasti tak, aby sa to u niektorých jednotlivcov – mladej generácie – neprejavilo frustrujúcim spôsobom?!). – Jednoducho povedané, že sa nenašlo aspoň zopár horlivých nadšencov, ktorí by niečo také zmenili k lepšiemu. Obzvlášť nechápem, prečo to aspoň v malých obciach nezmenili? Veď tie neboli straníckym pohlavárom príliš na očiach. Hlavná náplň straníckych pohlavárov bola, či sa dodržuje diktatúra proletariátu – v kapitalistických štátoch v tejto oblasti neustále prebiehala špionáž ako im to ich milovaná strana a vláda nariadila).

3

Menejcennosť
Adam už prekročil trinásty vek svojho života, ale o sexe nevedel vôbec nič. V tejto oblasti bol pozadu minimálne sedem rokov – už len samotné slovo sex malo uňho podobný význam, ako latinské slová, ktoré používal miestny farár bežne počas svojej omše… . Tie slová už počul minimálne tisíckrát, ale nad ich významom sa vôbec nezamýšľal, jednoducho im nerozumel.
Medzi siedmim až štrnástym rokom – ako keby zostal stáť na hranici bermudského trojuholníka… . Počas tých siedmych rokov sa naňho v oblasti sexuálnej výchovy nič nenalepilo, žil spôsobom ako keby mal stále iba sedem rokov. Javilo sa to doslova tak, ako keby strávil jednu hodinu v blízkosti čiernej diery a po návrate na Zem by sa zistilo, že takto uplynuli celé roky a on vôbec nepostrehol, že uňho už začala druhá etapa – prechod z puberty do dospelosti. Jednoducho povedané puberta sa mu vyhla… . Do jeho života sa vmiesili nečakané udalosti, tie ho o tri roky neskôr – takpovediac zo dňa na deň – spravili dospelým človekom…
Totalitný režim svojim tvrdým postojom k sexuálnej výchove a sexuálnemu životu mal tvrdé „mantinely“… . Bolo vytýčené o čom sa v tej chúlostivej téme môže hovoriť verejne a čo už je nemorálne… . Systém to sledoval tak urputne, že ani učiteľka na základnej škole nevedela nájsť rozumný spôsob, ako vysvetliť žiakom, čo znamená slovo sex? Jednoducho a prirodzene – proste tak, aby to nepobúrilo rodičov – ak by sa doma ich ratolesti náhodou pochválili, že už vedia, čo je sex. (Obzvlášť neprirodzené by to bolo najmä v zaostalej dedine – kdesi pánubohu za chrbtom). Pri téme o sexe súdružka učiteľka predniesla žiakom iba minimum informácii – sama bola v tejto oblasti až príliš ostýchavá. Uviedla to na konkrétnom príklade, ako to prebieha napr. v ríši zvierat… . Ale, keď prišla reč na pohlavné orgány, tak jej tvár sčervenala a vyzerala, ako vtedajšia štátna vlajka Sovietskeho zväzu, proste červená, ako paradajky v kečupovom vydaní. Decká sa začali chichúňať – prirodzený jav neznalosti – najmä, keď sa to týkalo citlivej otázky v oblasti sexuálnej výchovy. Snaha učiteľky skončila fiaskom. Deckám ostal sex – pojmom španielskej dediny – a mohli si ho vysvetľovať jedine podľa svojej vlastnej fantázie, podobne, ako v prípade, žeby im niekto povedal, že nedávno videl na oblohe ufo s mimozemšťanmi. Deti by si tých hviezdnych mužíčkov a ich dopravný prostriedok predstavovali iba tak, ako by im to dovoľovala ich fantázia. Ale, či by si dokázali tých mimozemšťanov predstaviť aj skutočne naživo, to je už otázne. (A toto si ani ja neviem predstaviť). V Adamovom prípade to bolo komplikované ešte o to viac, že rodičia mu zomreli dosť skoro, (mal iba 13 rokov). Rodičia mu nestihli vysvetliť, čo sa bude diať s jeho telom počas dospievania, a ani to, ako to bude prebiehať… . Adam má troch bratov a vtedy ich všetkých štyroch prijala do svojej opatery – ich teta – mamina najstaršia sestra, ale ani ona ich nezasvätila do tajov, aké vznikajú pri splynutí muža a ženy. Nazdávala sa, že vekom sa sami k tomu dopracujú – či už v škole, alebo prostredníctvom svojich starších kamarátov s ktorými sa dennodenne stretávali – buď na futbalovom ihrisku alebo počas kúpania v miestnej rieke, prípadne v zime, keď chodievali hrávať hokej na nejakú väčšiu zamrznutú plochu – vytvorenú v tvare močariska – na neďalekých pastvinách. Avšak oveľa väčším Adamovým nešťastím bolo to, že trpel komplexom menejcennosti. Jeho horná čeľusť mala jeden zub navyše – vedľa
4

hryzákov mu zaberali miesto nežiaduce dvojičky. Jeden zub mu vyčnieval von – spod hornej pery a druhý zub mu vyrástol tesne vedľa prvého koreňa, a ten bol naklonený do vnútra ústnej dutiny – vyzeral, ako výhybka pred železničnou stanicou. Čím bol Adam starší – o to viac sa za svoj vyčnievajúci zub hanbil. Deprimovalo ho to až tak, že mu to spôsobilo traumu – hlavne počas komunikácie s okolím, či už s kamarátmi alebo s občanmi na ulici. Najhoršie to prežíval, keď komunikoval s dievčatami. Pred tými sa za svoj krivý zub hanbil najviac. Úsmev na jeho tvári bol veľmi zriedkavý jav, a aj to sa stávalo iba vtedy, keď pozeral na nejakú komédiu v kine alebo v televízii – prípadne pri bláznivých skrývačkách a naháňačkách s kamarátmi. Počas rozhovorov s inými ľuďmi mu ten jeho vyčnievajúci zub poriadne podkopával sebavedomie. (So zachmúrenou tvárou ho bolo vídať takmer stále). Jeho úsmev ešte viac vyvolával posmechy jeho spolužiakov, ale aj jeho vlastných bratov a deciek na ulici. (Nebyť toho vyčnievajúceho zuba, tak by ho videli osadníci, bratia a kamaráti takmer denne s úsmevom na tvári – a nepochybne by ten úsmev bol od ucha k uchu). Napriek hendikepu bol Adam veselej povahy, ale vidieť ho usmievať sa, tak to sa stávalo naozaj zriedka. Svojou precitlivenou povahou očakával od ľudí iba seriózne vystupovanie. No často sa dočkal len veľkého sklamania – prípadne falošného pochopenia. Neznášal pretvárku. Keď nastala situácia pri ktorej ho niekto nahneval urážkou, hlavne voči jeho výzoru, tak na to reagoval nevyberavým spôsobom. V jeho slovníku nechýbali ani ostré nadávky, no takýmto správaním iba sám sebe viac priťažil. Jeho prečnievajúci zub pri takýchto reakciách ešte viac vynikal a svojim negatívnym spôsobom jednania poštval proti sebe takmer každého človeka s ktorým nadviazal verbálny kontakt. Zakrátko bol už v takej opozícii, že nech spravil čokoľvek – v mnohých prípadoch aj s dobrým úmyslom – vrátilo sa mu to, ako bumerang – s posmeškom a prezývkami.
Svojou postavou sa Adam nijako zvlášť neodlišoval od ostatných mládencov a nebol ani dengľavý, no svojou spurnosťou sa veľmi rýchlo dopracoval k tomu, že mu prischla prezývka gambáč. (Tým, že mu horná pera vďaka vykrivenému zubu viac vyčnievala, budilo to dojem zväčšenej a neprirodzenej gamby). Prezývku nosil neustále so sebou. Rezonovala mu v ušiach, ako zvuk činel. Sám seba videl pred ľuďmi ako odľuda…, ale on do nikoho nerýpal, práve naopak snažil sa každému pomôcť, ako len najlepšie vedel. O to viac zdrvujúcejšie bolo preňho to, že nemal sa o koho oprieť. Nemal človeka, ktorý by ho podržal a ubezpečil, že veci nie sú až také hrozné, ako ich vidí on. Jeho „hendikep“ zneužívali ešte aj jeho traja bratia. Kedykoľvek, keď medzi nimi došlo k nejakej potýčke, tak aj oni využili príležitosť a častovali ho tou škaredou prezývkou takisto, ako všetci ostatní. Prezývka jeho ego ešte viac tlačila na dno sebavedomia, ktoré sa veľmi rýchlo vytrácalo a tým mu pribúdali ďalšie a úplne zbytočne jazvy na duši…
V živote človeka je to už takmer bežné, že niekto vymysli nejakú prezývku a tou potom svojho priateľa, či kamaráta častuje – možno ani neexistuje taký človek, ktorý by nejakú prezývku nemal – no rozdiel je v tom, ako dotyčná osoba túto prezývku príjme – a hlavne akou formou tú prezývku prijme, resp., ako mu je tá prezývka podávaná. Oveľa horšie to bolo v prípadoch, keď cítil, že mu krivdili neprávom. Svojim nadutým postojom nepôsobil príťažlivým dojmom a tak si ani neuvedomoval, že takýmto spôsobom sa od spoločnosti ešte viac odlučoval.
5

Postupom času, keď ho ktokoľvek oslovil prezývkou, jeho ego sa stiahlo do úzadia a začínal si namýšľať, že je strašne škaredý človek – jeho komplex menejcennosti o to viac narastal. Boli už aj také prípady, že v takej chvíli bol Adam taký rozčúlený, že svojho protivníka by bol schopný aj zabiť. Pri jeho dospievaní ho tá duševná choroba nesmierne gniavila. Najhoršie to bolo vo chvíľach, keď mu do cesty prišlo nežné pohlavie a verbálnemu kontaktu medzi nimi sa nedalo vyhnúť. V jeho podvedomý počas rozhovoru s dievčaťom zakaždým vyplávala na povrch jeho škaredá prezývka a kvôli tej nedokázal prejaviť dievčine svoje city tak, ako chcel. Sám seba videl, ako škaredého tvora v tej najozrutnejšej forme, aká len mohla existovať. Jeho úspech pri takýchto rozhovoroch jednoznačne zlyhal. Schizofrenický syndróm bol uňho už tak zakorenený, že s najväčšou pravdepodobnosťou by ho k prirodzenému správaniu prinavrátilo iba niekoľko sedení u psychológa, alebo psychiatra. (No podľa môjho názoru v jeho prípade by bolo najschodnejším riešením, ak by sa ho ujala dobrá priateľka, taká, ktorá by videla až do jeho zgniavenej a precitlivenej duše). Žiaľ, Adamov prístup k nežnému pohlaviu sa výrazne zdecimoval, Adam sa úplne uzavrel a zaliezol do svojej „ulity“. Jeho komunikácia s dievčatami prichádzala len v nevyhnutných prípadoch. Veľkú smolu mal hlavne tým, že nenašiel v sebe odvahu, aby sa so svojim komplexom menejcennosti zdôveril niekomu z učiteľov, či už priamo v škole alebo, aby navštívil niektorú učiteľku v jej dome a tam by sa jej posťažoval, čo ho najviac trápi. (Je možné aj to, že sa so svojim hendikepom hanbil zdôveriť inému človeku – učiteľov zaujímali skôr jeho vedomosti a nie jeho duševné rozpoloženie).
Adamovi vedľa hryzákov zaberali miesto nežiaduce „dvojičky“ – spod hornej pery mu vyčnieval von jeden zub – a druhý zub tesne vedľa koreňa prvého zuba bol naklonený do vnútra ústnej dutiny – vyzeral ako výhybka pred železničnou stanicou. Čím bol Adam starší – o to viac sa za svoj vyčnievajúci zub hanbil. Deprimovalo ho to tak, že spôsobilo mu to traumu – hlavne počas komunikácie s okolím, či už s kamarátmi alebo s občanmi na ulici. Najhoršie to prežíval, keď komunikoval s dievčatami. Pred tými sa za svoj krivý zub hanbil najviac. Úsmev na jeho tvári bol veľmi zriedkavý jav, a aj to sa stávalo iba vtedy, keď pozeral na nejakú komédiu v kine alebo v televízii – prípadne pri bláznivých skrývačkách a naháňačkách s kamarátmi. Počas rozhovorov s inými ľuďmi mu ten jeho vyčnievajúci zub poriadne podkopával sebavedomie. (Takmer stále ho bolo vídať so zachmúrenou tvárou).
Jeho úsmev vyvolával ešte viac posmechy jeho spolužiakov, ale aj jeho vlastných bratov a deciek na ulici. (Nebyť toho vyčnievajúceho zuba, tak by ho osadníci, bratia a kamaráti videli takmer denne s úsmevom na tvári – a ten úsmev by bol nepochybne od ucha k uchu).
Napriek hendikepu bol Adam veselej povahy, ale vidieť ho usmievať sa, tak to bolo naozaj zriedka. So svojou precitlivenou povahou očakával od ľudí iba seriózne vystupovanie. No často sa dočkal len veľkého sklamania – prípadne falošného pochopenia. Neznášal pretvárku.
Keď nastala situácia pri ktorej ho niekto nahneval urážkou, hlavne voči jeho výzoru, tak reagoval na to nevyberavým spôsobom. V jeho slovníku nechýbali ani ostré nadávky, ale takýmto správaním iba sám sebe viac priťažil. Jeho prečnievajúci zub pri takýchto reakciách ešte viac vynikal a svojim negatívnym spôsobom komunikácie poštval proti sebe takmer
6

každého človeka s ktorým nadviazal verbálny kontakt. Zakrátko bol už v takej opozícii, že nech spravil čokoľvek – v mnohých prípadoch aj s dobrým úmyslom – vrátilo sa mu to, ako bumerang – s posmeškom a prezývkami.
Adam sa svojou postavou nijako zvlášť neodlišoval od ostatných mládencov a nebol ani dengľavý, no svojou spurnosťou sa veľmi rýchlo dopracoval k tomu, že mu prischla prezývka gambáč. (Tým, že mu horná pera vďaka vykrivenému zubu viac vyčnievala, budilo to dojem zväčšenej a neprirodzenej gamby). Prezývku nosil neustále so sebou. Rezonovala mu v ušiach ako zvuk činel. Sám seba videl pred ľuďmi ako odľuda, ale on do nikoho nerýpal, práve naopak snažil sa každému pomôcť, ako len najlepšie vedel. O to viac zdrvujúcejšie bolo preňho to, že nemal sa o koho oprieť. Nemal človeka, ktorý by ho podržal a ubezpečil, že veci nie sú až také hrozné, ako ich vidí on. Jeho „hendikep“ zneužívali ešte aj jeho traja bratia. Kedykoľvek, keď medzi nimi došlo k nejakej potýčke, tak aj oni využili príležitosť a častovali
ho takisto tou škaredou prezývkou, ako všetci ostatní. Tá prezývka mu tlačila jeho ego ešte viac na dno sebavedomia, ktoré sa veľmi rýchlo vytrácalo, a takto mu pribúdali ďalšie a úplne zbytočne jazvy na duši.
V živote človeka je to už takmer bežné, že niekto vymysli nejakú prezývku a tou potom častuje svojho priateľa, či kamaráta – možno ani neexistuje taký človek, ktorý by nejakú prezývku nemal – avšak rozdiel je v tom, ako dotyčná osoba túto prezývku príjme – a hlavne akou formou ju prijme, resp., ako mu je tá prezývka podávaná. Oveľa horšie to bolo v prípadoch, keď cítil, že mu krivdili neprávom. Svojim nadutým postojom nepôsobil príťažlivým dojmom a tak si ani neuvedomoval, že takýmto spôsobom sa ešte viac odlučoval od spoločnosti. Postupom času, keď ho ktokoľvek oslovil prezývkou, jeho ego sa stiahlo do úzadia a začínal si namýšľať, že je strašne škaredý človek – jeho komplex menejcennosti o to viac narastal. Boli už aj také prípady, že v takej chvíli bol Adam taký rozčúlený, že svojho protivníka by bol schopný aj zabiť. Pri jeho dospievaní ho tá duševná choroba nesmierne gniavila. Najhoršie to bolo vo chvíľach, keď mu do cesty prišlo nežné pohlavie a verbálnemu kontaktu (medzi nimi) sa nedalo vyhnúť. V jeho podvedomý počas rozhovoru s dievčaťom zakaždým vyplávala na povrch jeho škaredá prezývka a kvôli tej nedokázal prejaviť dievčine svoje city tak, ako chcel. Sám seba videl, ako škaredého tvora v tej najozrutnejšej forme, aká len mohla existovať. Jeho úspech pri takýchto rozhovoroch jednoznačne zlyhal. Schizofrenický syndróm bol uňho už tak zakorenený, že s najväčšou pravdepodobnosťou by ho k prirodzenému správaniu prinavrátilo iba niekoľko sedení u psychológa, alebo psychiatra. (No podľa môjho názoru v jeho prípade by bolo najschodnejším riešením, ak by sa ho ujala dobrá priateľka, taká, ktorá by videla až do jeho zgniavenej a precitlivenej duše). Žiaľ, Adamov prístup k nežnému pohlaviu sa výrazne zdecimoval, Adam sa úplne uzavrel a zaliezol do svojej „ulity“. Jeho komunikácia s dievčatami prichádzala len v nevyhnutných prípadoch. Veľkú smolu mal hlavne tým, že nenašiel v sebe odvahu, aby sa so svojim komplexom menejcennosti zdôveril niekomu z učiteľov, či už priamo v škole alebo, aby navštívil niektorú učiteľku v jej dome a tam by sa jej posťažoval, čo ho najviac trápi. (Možné je aj to, že so svojim hendikepom sa hanbil zdôveriť inému človeku – učiteľov zaujímali skôr jeho vedomosti a nie jeho duševné rozpoloženie).

7

Rýchly prechod do dospelosti

V spomienkach sa Adam vrátil k úkazu, ktorý mal byť vstupnou bránou k jeho dospelosti. Pomerne často k ním chodieval na návštevu jeho starší priateľ zo susednej obce (zoznámil sa s nim pri príležitosti návštevy ich najstaršej tety, ktorá sa do tej obce vydala, a ten jeho kamarát, keď sa doma nudil, tak občas Adama navštívil – chodil k nim na bicykli. Raz, keď bol Adam sám doma, tak jeho kamarát ho zavolal k latríne, ktorú mali umiestnenú vzadu za domom. „V latríne Ti niečo ukážem.“ Latrínu mali hlboko vo dvore za domom, takže na to miesto nebolo vidieť ani z ulice, ani od susedov. (Susedov od ich domu oddeľoval vysoký živý plot). Kamarát vošiel do ich latríny a dvere na nej nechal otvorené, aby pred Adamovými očami v stoji predviedol svoju mužnosť. Adam mal vtedy sotva štrnásť rokov, takže kamarátova erekcia vyvolaná ručnou masturbáciou a vystreknutie ejakulátu z jeho penisu – nezanechali v Adamovi žiadnu zmenu. (Ak úsilie jeho kamaráta niečomu prospelo, tak snáď iba jemu samému, ale s Adamom to ani nehlo).
U dospievajúcich mládencov je to jav naozaj nevídaný, ale v Adamovom prípade to bola holá skutočnosť. Adam mal už takmer šestnásť rokov, no nemal ani najmenšiu potuchu o tom k čomu slúži penis – samozrejme okrem vymočenia sa. Veľká zmena nastala a veľmi rýchlo to pochopil, keď začal študovať na strednej škole a na internáte – takmer každý večer – ak nemal príliš veľa učiva, tak v spoločenskej miestnosti sa pozeral na televíziu spolu so svojimi spolužiakmi na večerné vysielanie. V jeden neskorý večer dávali trilógiu s milostnou zápletkou v ktorej panovníkovu manželku zviedol sluha, (keď panovník odcestoval za svojimi pracovnými povinnosťami do iného mesta) a počas horlivého bozkávania sa dopracovali až k posteľným radovánkam, – Adamove brko sa razom postavilo do pozoru, div mu na rázporku nohavíc neuleteli všetky gombíky, a táto nahla zmena prebrala Adama z dlhodobej letargie a doslova z minúty na minútu prešiel skúškou dospelosti. (Už nepotreboval žiadnu teóriu o sexuálnej výchove). A vtedy by bol obetoval aj svoj život za to, ak by vedľa neho ležala mladá a pekná žena, ktorá by mu nechala obrobiť svoju „malú, husto zarastenú záhradku“. Komunisti sa museli v ten deň pomýliť, lebo televízny štáb svojim nedopatrením umožnil odvysielať niečo, čo sa až príliš vymklo ich režimu spod kontroly. Na televíznu obrazovku sa také filmy nikdy predtým nepripustili. (Iba pripomínam, že Adam sledoval televíziu veľmi často, lepšie povedané denne), ale vychovávateľ by toto študentom určite zabránil sledovať – žiaľ zhruba na štyri hodiny musel opustiť internát kvôli svojej chorej manželke. (Jeho manželka mala vážnu chorobu. Adam si už nevedel spomenúť, aká tá choroba presne bola, ale bola naozaj vážna). Iba prítomnosť ďalších spolužiakov zabránila, aby Adam v spoločenskej miestnosti vykonal to, čo spravil jeho priateľ – tri roky predtým – v ich latríne, priamo pred jeho očami. (Jediný pozitívny rozdiel by bol iba v tom, že v jeho prípade by tento počin mal príjemnejší účinok lebo pri jeho masturbácii by bolo výhodou aspoň to, že na obrazovke videl aj pekné a obnažené ženy). Adam nutkaniu k masturbácii odolával len zo zvedavosti a v napätí, že aký dej filmu sa bude odohrávať aj v ďalších dvoch častiach. S erotickým nádychom boli natočené aj nastávajúce časti, preto sa Adam iba o vlások vyhol tomu, aby nestiekol priamo pred televíznou obrazovkou. Spermie, ktoré sa pýtali von, hnali

Richard Vrchár

8 POKRAČOVANIE