Ficove referendum skončí fiaskom

Momentálne Vláda s parlamentom rieši, čo spraviť s premnoženými medveďmi, ale nedá sa povedať, žeby to vyšlo z ich iniciatívy, príčinou boli voliči, ktorí sa začali masovo sťažovať, že medvede im naháňajú strach… Včera večer som o tejto téme napísal blog – a v debate pod ním mi jeden z čitateľov napísal takýto príspevok: „V Afrike maju vacsinu levov v rezervaciach, nespaciruju po mestach ako u nas….“ – Tak som mu napísal: „Príliš veľa by ste chceli od našej Vlády a Parlamentu, aby riešili medveďov rezerváciami, veď oni ani ľuďom nedokážu zabezpečiť to, aby slušne žili, a miesto toho, aby dane znižovali, tak ich ešte viac zvyšujú, – veď si spomeňte, čo sľubovali pred voľbami, že sa postarajú o to, že ceny pohonných hmôt budú nižšie, opak je pravdou. A už nehovorím o cenách potravín… V minulosti chodievali politici do hypermarketov, tam naložili nákupné vozíky potravinami a potom na základe zaplateného bločku, pred médiami kritizovali vtedajšie vlády, že máme najdrahšie potraviny v EÚ – a čuduj sa svete teraz sú potraviny rovnako dráhe, ak nie ešte drahšie, a vládni činitelia sa vyhovárajú, že si nemôžu dovoliť znižovať ceny lebo predošlé vlády vykradli štátnu kasu a oni teraz nemajú z čoho platiť dôchodcom dôchodky, a aj preto musia dane zvyšovať.“ No, čo už na Slovensku si musíme zvyknúť nato, že pred voľbami sú z politikov anjeli a po voľbách už hotoví čerti. Ak netušíte načo narážam, hovorím o cenách pohonných hmôt…Opäť sa potvrdilo, že parlamentné voľby môže vyhrať ten politik, ktorý dokáže resp., ktorý vie najlepšie klamať. Nie nadarmo sa hovorí: Sľuby sa sľubujú, a čerti sa radujú. – Pred „30 rokmi“ sme mali premiéra, ktorý nám sľuboval, že počas jeho vládnutia správy zo Slovenska druhé Švajčiarsko. – Po ňom nasledoval ešte väčší chytrák, ktorý vedel, že na Slovákov najlepšie zaberie sľub s dvojnásobnými platmi… O treťom predsedovi vlády, už aj škoda niečo hovoriť – ten blog by som musel písať najmenej jednu hodinu. Avšak ten, čo prišiel po ňom, ten pred voľbami vytiahol ešte väčší tromf z rukáva – zviditeľnil sa pred Počiatkovou vilou v Cannes…

PS

Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria svoje ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia,- preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…

Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……

Pokračujem s ďalšími príbehmi z môjho rukopisu

Mikuláš, aký nemá byť
Jedna zlá udalosť sa v tom dome predsa len priplietla do cesty mojej, vtedy ešte ničím nezaťaženej a neskúsenej dušičke, aby ju výrazne zasiahla.
Aj v mestečku Oloví, kde sme bývali, bolo v decembri zvykom, že pár otcov sa oblieklo do masiek čerta a anjela a navštevovali susedov, ktorí mali malé deti. Náš otec to využil a bez toho, aby si uvedomil, čo to môže urobiť s psychikou jeho synov, podpichol priateľov: – Poďte a berte ich do vreca, lebo nás zlostia celý rok.
Čert bol dokonale maskovaný. Na hlave mal rožky z capa a naozajstný čierny chvost, ktohovie z čoho, ale prichytený na zadku tak hodnoverne, akoby sa jeho „nositeľ“ s ním priam narodil. Tvár zamachlená sadzou, už pohľad na ňu budil v nás deťoch hrôzu (asi ako dnešným deťom pri filmovom horore). Otcov priateľ sa nenechal dvakrát prosiť a metlou – zaháňajúc nás do kúta – usiloval sa niektorého poriadne vystrašiť a strčiť do pripraveného vreca. Bratia stáli ďalej odo dverí, stihli sa skryť pod posteľ. Lenže pod ňou už pre mňa miesto nebolo, a tak som v strachu zaliezol s plačom iba pod stôl v nádeji, že tam ma čert nechá na pokoji. Samozrejme, že „čert sused“ ma poľahky chytil a snažil sa vopchať ma do vreca. Nárek, aký som v tej chvíli spustil, môjho otca okamžite prinútil k zásahu: – To už stačí!
Výsledkom bola psychická trauma, ktorá ma na niekoľko rokov po-
značila (nočným pomočovaním). Nikdy by som preto takéhoto „Mikuláša“ žiadnemu dieťaťu neprial a žiadnemu rodičovi neodporúčal.

A tak sme šli
Mamin zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Preto otec v päťdesiatom siedmom rozhodol, že sa vrátime na druhý koniec republiky. Veriac, že domovina a zmena životného prostredia urobia zázrak a mama sa nám uzdraví.
Moja prvá dlhá cesta vlakom nedopadla bohvieako slávne (hoci o veľa rokov neskôr som ako člen turistického oddielu TJ VSŽ Košice práve vlakom premeral za krásami Československa takmer všetky jeho prírodné zákutia). Dlhá a únavná cesta vo vlaku ťahanom parnou lokomotívou celým územím štátu ma nútila väčšinu času preležať na lavičke. Až som sa na jednej zo staníc s plačom „zbieral“ z podlahy v kupé. Mama ma tíšila a snažila sa mi vysvetliť, že sa nič nestalo, iba som sa pri prudšom zabrzdení vlaku počas spánku ocitol na dlážke, a ona držiac v náručí malého Jara nestačila zabrániť môjmu pádu. (Otec tam nebol, vybehol z vozňa na stanicu, aby nám zadovážil občerstvenie.) A tie sadze! Počas celej cesty sa pri občasnom vetraní zaniesli do vnútra vagóna, najmä keď sme prechádzali tunelom a rodičia nezatvorili včas okno. Vyvolali nepríjemné pocity nielen v očiach, ale aj v žalúdku dospelého človeka, nieto päťročného fagana.
Svoje navonok bezstarostné detstvo som s rodičmi a tromi bratmi odvtedy prežíval v otcovom rodisku v Úbreži. (Triedny učiteľ v základnej deväťročnej škole nám rozprával aj o historických záznamoch o obci. Podľa nich ju spočiatku obklopovali brezové háje, preto ju miestni obyvatelia nazvali U brez, Ú brez, a keď tomuto pomenovaniu prischol mäkčeň a spojilo sa s predložkou, vznikol terajší názov obce.)
Veriaca a predsa nezmierená…
Babka, otcova mama, spočiatku nebola nadšená naším návratom z Čiech, dala to synovi patrične najavo. Otec sa totiž oženil napriek jej nesúhlasu. (No, neviem si predstaviť mamu, ktorá by nejako nevystrčila pazúriky pri predstave, čo za „šelma“ bude celý život „obliehať jej dieťa“…) Neviem, aké výhrady mala voči našej mame, ale ani po rokoch to svojmu synovi nedokázala odpustiť. Aj preto (ale možno i preto, že s ňou vtedy ešte bývala slobodná dcéra Ľudmila, druhá dcéra Helena už žila s rodinou v Prešove) nás prichýlila iba na pár dní, kým otec nenašiel náhradné bývanie.
Pred očami mám scénu, akoby film na kotúči. Náš Jaro, keď sme pricestovali k babke, bol maličký, ešte lozil štvornožky. Babka sedela na „šamerlíku“ (nízkej stoličke bez operadla) asi dva metre od susedky tety Maľarovej, našej vzdialenej príbuznej. Ako sa tak obe ženy zhovárali, Jaro sa priplichtil k babke a pýtal sa do jej náručia. Necítiac náklonnosť k synovi, reagovala tvrdo aj na vnuka:
– Choď si len za otcom! Ja ťa nechcem.
Ako keď človek odháňa od seba sliepku na dvore…
Škoda, že v tej chvíli babkin zrak nezavadil o nádherný obraz, ktorý mala nad posteľou: chlapček a dievčatko sa držia za ruky, idú po úzkej lavičke ponad priepasť a majú za sebou anjela s veľkými bielymi krídlami, ktorý nad nimi drží ochrannú ruku. Pritom otcova mama bola veriaca žena, každú nedeľu chodila do kostola… Ale čo už, keď v takej chvíli prevládajú emócie a nie Desatoro!
Babkino počínanie mrzelo i mňa. Situáciu zachránila teta Maľarová, ktorá mala srdce na pravom mieste. Postavila brata na nohy, čupla si k nemu, rukami ho pridržiavala a v podrepe cúvajúc ho volala za sebou a posmeľovala k prvým krôčikom. Vďaka jeho cupitaniu a jej trpezlivosti sa náš Jaro doslova po niekoľkých minútach naučil chodiť.

Pokračovanie nabudúce