Ficove referendum skončí fiaskom

Podľa Gröhlinga zákon k situácii s medveďmi je nebezpečný. Rieši aj vlkov, šakaly či ohrozené rysy. A Hlina to okomentoval nasledovne „Javí sa mi zvláštne riešiť problém s medveďom v zákone o civilnej ochrane. Nedáva to nijakú logiku. To je ako keby sme v energetike riešili audiovizuálny fond,“ skonštatoval Hlina. Podľa neho je nepatričné vložiť problém veľkých šeliem medzi zemetrasenie, pandémiu, teroristický útok.

Kúsok od detí. Medveď pobehoval v centre L. Mikuláša

Video

Taraba v Ide o pravdu: Policajti nepôjdu strieľať medvede. Debaty v koalícii by boli potrebné, ak by prezident zostal straníkom

Video

„Vláda v stredu (17. 4.) schválila novely zákona o ochrane prírody a zákona o civilnej ochrane, aby sa pre výskyt medveďa hnedého mohla vyhlasovať mimoriadna situácia ako pri zemetrasení či teroristickom ú­toku.“ Viac v tomto zdroji spravy.pravda.sk

Tomáš Taraba sa dohodol s opozičným KDH na zmene zákona, ten bude riešiť odstrel medveďa. „Minister životného prostredia tak uštedril zvyšku opozície ďalšiu lekciu z politického marketingu. – KDH posvätí ministrov nápad a na revanš koalícia prijme zákon zakazujúci adopciu detí homosexuálnymi pármi.“ Tzv. „superpotrat“.😅Zdroj nazory.pravda.sk/komentare/

Prosím toto nikdy neskúšajte!🤣 https://www.youtube.com/shorts/cnxriMMiJZE Vo svete kvôli riskantným selfičkám už mnohí ľudia prišli o život.😢

Na tomto videu uvidíte, že medvede sú rovnako plaché, ako ktorékoľvek iné zvieratá. https://www.youtube.com/watch?v=Mgc3lUR8hqA

Čitatelia, ktorí už dlhé roky čítajú moje články vedia, že mojím najväčším koníčkom okrem turistiky a cyklistiky je aj hubárčenie, Moju tohtoročnú sezónu som naštartoval zhruba pred mesiacom, vybral som sa na moje známe miesto, že nazbieram smrčkovce české – vlani som ich tam denne nazbieral 40 – 50 kusov, takmer do začiatku mája. Avšak tohto roku som tam bol už trikrát, ale domov som sa vrátil s prázdnym košom. (Takže si to neviem vysvetliť? Buď boli už skôr ako vlani alebo ešte len budú).

Avšak na sociálnych sieťach sa slovenskí hubári chvália svojimi úlovkami už min. 3 týždne a niektorí tam vkladajú aj fotografie s tohtoročnými dubákmi. – Priznám sa, že som im neveril, skôr som zastával názor, že tam vložili fotografie s minuloročnými dubákmi. No napriek tomu som sa včera vybral na moje miesta, že sa na vlastné oči presvedčím, či už dubáky naozaj rastú? Podvedome myslím aj na medvede o ktorých sa v médiách podľa mňa až príliš veľa diskutuje, dokonca „zázračne“ sa o nich zaujíma už aj parlament lebo nebyť zopár prípadov ku ktorým došlo k stretu človeka s medveďom, tak po „medveďoch ani pes neštekne.“ Bohužiaľ nenašiel som žiadneho dubáka a preto som na stránke Hríby & Huby Slovensko napísal: Dnes som nenašiel žiadne hríby, ale ak by som stretol medveďa, aspoň by som mal nejaký zážitok. Pochopiteľne myslel som to ironický, no predsa len sa našli takí čitatelia, ktorí ma zato kritizovali a jeden z nich mi napísal „V lese človek nemá byť po tichu. Keď vas medveď započuje a zavetrý tak sa vam oveľa skôr vyhne než by sa s vami stretol.“ – Ja som mu odpísal toto: „pane, už v prvom ročníku na základnej škole nám naši učitelia neustále zdôrazňovali, že v lese sa máme správať slušne a potichu, aby sme nerušili a neplašili lesnú zver. Teraz, keď mnoho idiotov lieta po lesoch na štvorkolkách a terénnych motocykloch, tak sa vôbec nečudujem, že sa tá lesná zver správa k ľuďom tak, že sa už takmer neustále množia prípady v ktorých medvede napádajú ľudí. A to už ani nehovorím o tých ľuďoch, ktorí dennodenne rad za radom ťažia drevo hlučnými motorovými pílami.“ – Potom už ten pán svoj názor zmenil a napísal mi toto: „Plne s vašim názorom súhlasím pan Serenča.“ – Zabudol som mu ešte napísať, že ľudia, ktorí masovo zbierajú čučoriedky a predávajú ich na tržniciach, že tí neberú ohľad na lesnú zver, a potom je sa čomu čudovať, že medvede sa presúvajú bližšie k ľudským obydliam, aby si (od nich) uchmatli niečo pod zub…?! – O pár minút neskôr mi jedná pani napísala, že: „ak po tom tuzis zelam ti to“ – Odpísal som jej: „mala by si mať na pamäti, že kto želá zlo druhému človeku, najskôr to končí tak, že to zlo sa stane práve tej osobe, ktorá ho želá iným ľuďom. Potom už zareagovala takto „ja som to konstatovala na zaklade vyjadrenia ja neprajem nikomu nic zleeee“ – Samozrejme nemohol som sa k tomu nevyjadriť, a tak som jej na záver napísal: „nezdá sa Vám táto Vaša výhovorka smiešna? Veď ja som to s tým medveďom myslel ironický, bol som sklamaný z toho, že na tých miestach (kam ja chodievam) ešte stále hríby nerastú a pritom sú tu ľudia, ktorí sa už minim. dva týždne dennodenne chvália s fotografiami krásnych dubákov a dušujú sa tým, že sú skutočne tohtoročné.“

PS

Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria svoje ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia,- preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…

Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……

Po včerajšom úvode pokračujem s ďalšími príbehmi z môjho rukopisu

Jeden zo slnečných dní
Otec v obave o mamino podlomené zdravie snažil sa využiť každý dar prírody, preto nás vo voľných chvíľach brával na vychádzky. Chodili sme na ne „pre dobrý vzduch“ a neraz boli spojené aj so zberom liečivých rastlín či lesných plodov. Tuším, že boli práve veľkonočné sviatky. Nádherný slnečný deň, na oblohe široko-ďaleko žiadny mráčik. Rodičia a my traja bratia sme sa vybrali k vzdialenému lesoparku. Oči nám spočinuli na rozkvitnutých ovocných stromoch v záhradách chránených nízkymi latkovými plotmi, ktoré dotvárali krásnu scenériu. Vo vzduchu poletovali prvé včielky posmelené slniečkom. Konča záhrad tiekla široká riečka – nemala príliš hlbokú vodu, ale určite si v nej prišli na svoje rybári pri chytaní pstruhov, jej priezračná voda žblnkotala na kameňoch ležiacich na štrkovitom dne. (Z tejto riečky ste sa vtedy mohli napiť vody bez obavy. Škoda, že také dačo sa v dnešných časoch už takmer stráca.) Pri prechádzke pozdĺž riečky po zelenej a nádherne rozkvitnútej lúke s púpavami sme sa my malé drobce občas na chvíľu rozbehli po okolí za kvietkami, ktoré sme trhali pre mamu ako „pozornosť“, či za veľkým čmeliakom, aby sme mohli pozorovať, ako si vychutnáva peľ kvietka, na ktorom práve pristál.
Moju pozornosť upútali v tráve pohodené slnečné okuliare s bielym umelohmotným rámom, musela ich vytratiť niektorá pani, ktorá sa vybrala tadiaľto pred nami. Veľmi som sa potešil nálezu a okamžite som ho utekal darovať mame, aby si chránila oči pred ostrým slnkom. Pre ňu bolo v tom čase prepychom mať vlastné okuliare, o to viac som sa tešil, že som ju nimi mohol potešiť. (Na maminej tvári som ich však nevidel. Možno sa jej zdali pre ňu „panské“, ale pravdepodobnejšie je, že ich vrátila majiteľke.)
Pri spomienke na kvety sa mi v pamäti vynorila rovnaká idylka o niekoľko rokov neskôr. Chodili sme na bledule jarné, rástli v hojnom počte roztrúsené popri potôčiku za lesom v otcovej rodnej obci. Nosievali sme ich mame, aby sme jej urobili radosť. (Je pravda, že na území bývalého Československa a na dnešnom Slovensku je málo miest, kde tieto už vzácne, preto chránené kvietky ešte rastú. Ale pravda je i to, že my decká sme na bledule chodievali mnoho rokov – a dodnes tam rastú každú jar v rovnakom množstve.)
Zo smetiska do pece
V našom „rodinnom archíve“ (čiže v starom albume) máme zopár fotografií z rokov prežitých v Čechách. Medzi nimi je jedna, na ktorej som s kamarátmi z materskej školy, ako držíme pred sebou drevené nákladné autíčka. Jeden z týchto kamarátov (žiaľ, na jeho meno si neviem spomenúť) býval hneď oproti nášmu bytu, delila nás iba chodba. Bol to môj jediný priateľ. Zakaždým, keď sa naskytla príležitosť, hneď sme boli na voľnom priestranstve vedľa bloku (domu, v ktorom sme žili) – na smetisku. Rodičia o nás vôbec nemuseli mať strach. Už preto nie, lebo v prvých povojnových rokoch boli k sebe ľudia úprimní a navzájom si pomáhali radi, že prežili vojnu. Ešte ich nestačila nakaziť chamtivosť a závisť. Okrem toho naši vedeli, kde sme.
Hneď za naším 4-poschodovým blokom rástol bohatý smrekový les. Asi 20 metrov vedľa budovy z východnej strany stála ešte jedna, kratšia a nižšia. Myslím, že to bol starý mlyn alebo nejaký sklad. Popred nás sa tiahla cesta, ktorá končila pravotočivou zákrutou takmer uprostred voľného priestoru medzi týmito budovami a pokračovala južne mostom ponad potok. Ak ma pamäť neklame, medzi potokom a cestou v tesnej blízkosti mosta stál ešte malý rodinný dom.
Postupom času na tento priestor medzi našimi domami pribúdal rôzny odpad, zväčša nepoužiteľný stavebný materiál, ale občas tam niekto odhodil aj staré poškodené hračky. Kamarátovi a mne bolo ľúto nechať ich tam, keď doma nebolo ani takých, rodičia potrebovali peniaze na dôležitejšie veci. (Ani škôlka neoplývala hračkami. Mali sme drevené autá, malý štvorkolesový vozík z dreva, čo sa ponášal na rebriniak, a dreveného hojdacieho koníka. O každú hračku bol záujem, ale najväčší vždy o tohto koníka, pri ňom musela pani učiteľka určiť poradovník.) Lenže naši nemali pre takéto „pouličné objavy“ porozumenie! Zakaždým, keď som domov doniesol hračku zo smetiska, skončila opäť na ňom, alebo – čo bolo pre nás deti ešte horšie – poslúžila ako palivo pri varení. Otec vtedy iba dodal: – Len to nám chýba, aby sa z tohto svinstva vyrojila do bytu dáka háveď!
„Motorové sane“
Na západnej strane nášho baraka sa lesom tiahla čistinka – svah široký asi 30 metrov. V zime si starší chalani zo starého poškodeného člna, ktorý ležal „zabudnutý“ za blokom, urobili „motorové sane“, primontovali na ne volant zo starého auta a spúšťali sa dolu svahom. Samozrejme, zakaždým im dalo zabrať, keď potrebovali „sane“ vytiahnuť na kopec. Ale im to za zážitok stálo! My malí sme sa mohli iba prizerať a závidieť im takúto sánkovačku. Lebo „voziť sa na sánkach“ smeli iba tí, ktorí ťahali čln do kopca. Okrem toho, nikto zo starších si nechcel zobrať na plecia riziko, že ak sa čln prevráti, nám malým sa niečo stane.

Pokračovanie nabudúce