Potešil som sa ako malý chlapec, že ako dobre, že sa mi to podarilo hneď na prvý šup, no hneď som upadol do smútku, keď som zistil, že som sa prihlásil na novom blogu. Bohužiaľ tu na blogovisku Pravda ma niektoré veci dokážu riadne vytočiť, zároveň si uvedomujem, že je to celkom jednoduché, ak to človek ovláda, lenže mňa nebaví zakaždým otvárať blog emailom a heslom pri písaní blogov – vyhovuje mi byť prihlásený stále a nemusím sa zdržiavať „hlúposťami“.
Ak by som si takmer pred rokom nezavíril počítač tak silno, že sami už na blog Kormidlo nedalo vôbec pripojiť, preto „vďaka tomu“ som admina poprosil, aby mi umožnil vytvoriť si nový blog… (Myslím si totiž, že tým mojim starým blogom som si získal hodne sympatizantov a z mnohými sme si dobre rozumeli).
Poniektorí z vás sa možno budú čudovať, že k čomu bolo dobre takto vyliať svoje pocity, ale dúfam, že pochopia načo narážam, hovorí sa v jednoduchosti je sila, lenže mám pocit, že tu na blogovisku to neplatí…chápem, ak zabudnem heslo, môžem požiadať o nové heslo, ale ak zabudnem email pod ktorým som sa prihlasoval (a mal som ich najmenej 7) tak podľa mňa je to už na nervy – obzvlášť, keď som si ich nikam neuložil…
Aby tento môj blog nebol doslova o ničom, napíšem môj názor (podľa mňa) o najaktuálnejšej téme o ktorej sa hovorí v týchto dňoch… možno mnohých z vás napadnú MS v ľadovom hokeji, avšak ja sa idem zmieniť o niečom inom, – je to takisto dosť dôležité, tým sú (AKTUÁLNE) – Bombové hrozby na školách – údajne resp. pravdepodobne boli kybernetickým útokom: Páchateľa stále nemajú! To sa fakt máme zmieriť s tým, že to bol kybernetický útok?! Veď toto sa potom môže kedykoľvek zopakovať, a dokonca nie iba raz, a môže sa to stávať pravidelne ako na bežiacom pase!
Azda nemusím ani vysvetľovať koľko nervov a úsilia pri takom zásahu si musí vytrpieť polícia, pyrotechnici a zdravotníci, ak je anonymne nahlásený bombový útok iba v jednej budove, či už Súdu v niektorom meste alebo školy. Ale keď idiot nahlási bombový útok na všetkých školách Slovenska, tak orgány v trestnom konaní by mali detailne prešpikovať každú škáričku, ktorá by naznačovala spojitosť s páchateľom, a ak je to konkrétna osoba, tak bez akéhokoľvek naťahovania by mu mal Súd udeliť najvyšší trest!!! – Nepochybujem o tom, že v takom prípade by si debili, (ktorí sa takto zabávajú) poriadne by si rozmysleli, či im ich žartíky stoja zato, aby za ne hnili doživotne vo väzení.
PS
Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia, – preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…
Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……
Pokračujem s ďalšími príbehmi z môjho rukopisu
Dubákov za koše!
Otec bol vášnivý hubár (je to aj moja záľuba), a tak nás často brával so sebou do lesa.
Jeden deň bol v tomto výnimočnejší než ostatné. Les, do ktorého sme sa vybrali, nie je príliš veľký, má zhruba 600 ha, ale v ten deň si to otec namieril s nami až k Porubským lúkam (v blízkosti Poruby pod Vihorlatom) – na samý koniec lesa, takže v nohách sme už mali dobré tri kilometre. Nám drobcom bolo čudné, prečo nejdeme na huby zvyčajne ako v iné dni, ale tíško sme ďalej cupitali lesným chodníčkom.
Až na konci lesa sme pochopili, prečo nás otec tam doviedol. Ako inokedy, aj teraz nás chcel ušetriť od dlhej a nezáživnej chôdze. Ale predovšetkým, mal tu svoje miesta, preto takmer s istotou počítal, že sa domov nevrátime s prázdnymi košmi. Jeho „hubársky nos“ ho nesklamal! Na zhruba dvesto metroch vo vysokej tráve a v blízkosti starých dubov sme sa priam predbiehali v radostných pokrikoch nad našimi „nálezmi“. Bolo to niečo neskutočné! Zážitok ako v rozprávke, doslova sme vyvaľovali očiská na nádherné, velikánske a zdravé dubáky s obrovskými hnedými klobúkmi, za pár minút sme ich mali dva plné koše… Ani mama, ktorej sme doma predložili náš úlovok, sa nevedela nasýtiť pohľadu naň. Do krájania húb na sušenie, ktoré nasledovalo, sme sa s neumenšenou chuťou pribrali všetci. Mimochodom, mama nám robievala práve z čerstvých húb vynikajúcu pochúťku: fašírky (u nás v obci sme im hovorili šnicle). Hoci ich zakaždým vysmažila plnú misu, o pár minút sa za nimi iba zaprášilo!
Pokračovanie nabudúce
Azda iba hra „na niečo“
Celá debata | RSS tejto debaty