Ficove referendum skončí fiaskom

Včera okolo 20tej hodiny som sa na vlastné oči presvedčil, že mnohí slovenskí vodiči sú strašne zbabelí – ak ich niekto stopuje resp. zastavuje v núdzi, tak majú nenormálny strach pri takom človeku aspoň spomaliť, spustiť dole okienko a spýtať sa dotyčného, aký má problém?!

Aby som bol konkrétny priblížim vám detailne čo sa stalo. Včera podvečer okolo 16tej hodiny som sa vybral do lesa s tým, že tam hádam ešte nazbieram nejaké hríby. Zhruba po polhodine zberu sa ku mne pripojil „túlavý pes“ – bola to fenka (nevyznám sa v rasách, ale táto bola typický poľovnícky pes) – s humorom som sa jej prihovoril, či mi prišla pomôcť hľadať dubáky? (Po celý čas mojej hubačky sa féna zdržiavala v mojej blízkosti a vyzeralo to tak, ako by som bol jej majiteľom ja).

O 17:30 hod. som už mal oba moje koše plné hlavne s bedľami jedlými a muchotrávkami ružovkastými, avšak našiel som aj niečo cez 20 kusov sucho hríbov a dvoch nádherných dubákov.

Zároveň som si uvedomil, že sa už musím vrátiť na parkovisko k môjmu odstavenému autu lebo sa už začínalo stmievať a hrozilo, že si potom budem musieť na cestu svietiť baterkou… . (Je potrebné podotknúť, že v tom lese som bol prvýkrát v živote a zákon schválnosti zafungoval na 100 % – totiž odklonil som sa o niekoľko stupňov od môjho kurzu, no stále som si bol na 90 % istý tým, že idem správnym smerom), …

… avšak keď už nastala tma a ešte stále sme neboli z lesa vonku, tak až vtedy som si naplno uvedomil, že som zablúdil, našťastie k spustenej rampe na konci lesnej cesty nám chýbalo prejsť už len cca 800 metrov,

– za rampou sa pes vybral štátnou cestou vľavo (smerom na Zlatú Idku), no napriek tomu, že môj inštinkt mi hovoril, že pes si veľmi dobre pamätá kde je jeho domov…, tak som sa rozhodol odbočiť vpravo a psa som zavolal k sebe… (podvedome mi niečo „hovorilo, že ak pôjdeme ďalej týmto smerom tak už za niekoľko minút budeme v cieli) zároveň som sa spoliehal nato, že ak pôjde po ceste nejaké auto, tak ho zastavím a vodiča vozidla poprosím, aby mi vysvetlil kde vlastne sa práve teraz nachádzam?, že som zablúdil a táto cesta mi ničím nepripomína to, že som už po nej niekedy išiel… . S ľútosťou však musím povedať, že v celku „za veľmi krátky čas“ som sa pokúsil zastaviť až tucet motorových vozidiel, no ich vodiči ma doslova ignorovali a niektorí z nich ešte viac pritlačili svoje chodidlo na plynový pedál… (Ale, aby som im nekrivdil je možné, že títo vodiči si asi mysleli, že sa im pokúšam ponúknuť huby na predaj – a nakoľko o ne nemali záujem, tak kvôli tomu mi nezastavili). No našťastie jedná vodička mi predsa len zastavila a dokonca sama od seba, (jej vek bol asi 35 rokov) – keď videla, že mám vážny problém a „môj pes“ nebol pripútaný na ôcke a k tomu ešte pobehoval po ceste z jednej strany na druhú, tak spomalila podišla ku krajnici cesty a vozidlo zastavila, zároveň ho zaistila ručnou brzdou proti pohybu a vyšla z auta, aby zistila, čo sa vlastne deje? Vysvetlil som jej, že som zablúdil a vôbec netuším, kde práve sme… . Mladá žena mi povedala, že som na ceste do Rudníka a že nám chýba prejsť už len 2,6 kilometra a prídeme k autobusovej zastávke, (ešte mi vysvetlila, že by nás aj zobrala a naložila do auta, ale malá pri sebe prísediacu asi 12 ročnú dievčinu – možno to bola jej dcérka alebo sestra), a že kufor vozidla má celý zaprataný… . Hneď nato vybrala spod palubovky reflexnú vestu a podala mi ju s dodatkom,  aby som si ju obliekol – (totiž ja som na sebe nemal žiadny reflexný prvok) lebo na ceste ma bolo veľmi slabo vidieť – a hoci som mal na sebe navlečený pršiplášť červenej krikľavej farby, (ten môžete vidieť vložený v jednom koši na mojich fotografiách) tak v zúfalstve v akom som sa nachádzal som si ani neuvedomil, že som mal pri sebe baterku, ktorou som počas zastavovania vozidiel mohol robiť krúživé pohyby, a vtedy by mi určite aj viacerí vodiči zastavili svoje vozidlo…

Lenže vodička po svojej obhajobe sa od nás začala až príliš pomaly vzďaľovať a zhruba po 12 metroch vozidlo znovu zastavila, vyšla z neho von a potom na jeho zadnom sedadle začala rozkladať deku, že si to rozmyslela a ďalej nás už nenechá ísť peši, že radšej nás k tej autobusovej zástavke zavezie. (Totiž videla, ako ten pes nebezpečne pobehuje z jednej strany cesty na druhú). Na autobusovej zástavke sme mali šťastie lebo na autobus sme čakali len 5 minút, horšie však bolo to, že vodič autobusu mi povedal, že bez košíka mi psa nemôže zobrať, vysvetlil som mu, že pes je najdúch a že asi aj on by nemal to srdce, nechať toho psa samého a potom by ho na ceste mohlo zraziť nejaké auto, takže nakoniec súhlasil, že si fénu môžem zobrať do autobusu, ale s podmienkou, že za ňu zaplatím cestovný lístok a že po celý čas ju budem mať na kolenách a držať ju v náručí...

Avšak, čo sa udialo po vystúpení z autobusu na zástavke (MHD Košice pre linku autobusu s číslom 19), tak vám ručím zato, že pri čítaní toho, čo sa tam dialo budete poriadne nahnevaní lebo určite sa vám zvýši tlak, tak ako sa zvýšil mne, keď skupina šiestich maloletých Rómov ( a jedna z tej tlupy bola takisto Rómka – vyzerala z nich najstaršia – možno bola sestrou niektorého z tých piatich drzáňov, ktorí sa nevedeli vpratať do svojej kože) – ich vek som tipoval v rozpätí 8 – 14 rokov. Keď ma videli ako sa s tým psom blížim k autobusovej zástavke, ako silno ma ťahal, tak hneď na prvý pohľad bolo poznať, že ten pes nie je môj a k tomu som ešte mal čo robiť, aby sa mi nevytrhol z rúk lebo som v nich držal aj obidva koše naplnené hubami. Túto príležitosť chceli decká využiť takým spôsobom, že sa všetci nahrnuli k psovi s tým, že si ho odo mňa prevezmú lebo to je ich pes, a žiadali ma, aby som im psa okamžite odovzdal lebo on im vraj ušiel z Furče kde bývajú a ja si ho vediem domov len preto, aby som si z neho spravil guľáš!!! Toto ma tak vytočilo, že som na nich silne zreval: Practe sa mi z očú lebo za seba neručím a spravím z vás fašírky! Na stanovištiach zástaviek postávalo asi 15 ľudí a všetci sa na nás len prizerali, (až na pár výnimiek tam boli väčšinou dospelé ženy), takže ani som sa im nečudoval, že sa nepripojili na moju obhajobu – lebo občania majority veľmi dobre vedia, že občania tejto menšiny sa pri takýchto konfliktoch správajú až príliš nevypočítavo a hlavne vulgárne nadávajú, takže sa ich nevypláca poúčať, že na verejnosti sa majú správať slušne! Najdrzejší z nich na mňa začal kričať, že ide na mňa zavolať policajtov, lebo im nechcem vrátiť psa, dokonca ho aj volali po mene, ktoré si práve vymysleli – tak som tomu drzánoví povedal: kľudne môžeš zavolať aj piatich policajtov, ale problém budete mať vy a nie ja lebo mi cigánite, že ten pes je váš. Ten sa na mňa okamžite vyrútil otázkou: a čo vy máte proti Rómom? Ste rasista! Tak som mu odpovedal, že nie som rasista, ale nech sa nečudujú tomu, že ich ľudia volajú cigánmi, keď takto drzo a k tomu ešte na verejnosti cigánia, a že práve preto ich ľudia začali nazývať Cigánmi. (Totiž ja som vedel, že majiteľom psa je niektorý člen z personálu hotela Zlatý Hýľ) – a tým, že vykrikovali, že ten pes im ušiel z Furče, tak som im povedal nech mi vysvetlia, ako sa ten pes mohol dostať až tak ďaleko takmer až na Zlatú Idku?!… No obďaleč postával asi 50 ročný pán (a už na pohľad vyzeral, že pochádza z ich etnika) a keď som dokončil moje vysvetlenie, že mi klamú lebo pes nie je ich, tak ten pán prišiel ku mne podal mi ruku a povedal mi, že som sa statočne zachoval, a hneď nato hlasnejšie, (aby ho všetci  šiesti dobre počuli) im povedal niečo v ich rómskom jazyku, tí sa hneď nato jeden po druhom prišli ku mne ospravedlniť – všetci mi podali ruku s dodatkom, že oni to nemysleli vážne, že si so mnou chceli iba zažartovať,… no všetkým prítomným cestujúcim „divákom“ na stanovištiach autobusových zastávok bolo hneď jasné, že ten pán im vytkol niečo, načo do smrti nezabudnú…                                                                                                                                            Psa som nechcel nechať napospas osudu, tak som si ho zobral k sebe domov…

… majiteľkou fény je s najväčšou pravdepodobnosťou mlada slečna alebo pani, ktorá pracuje v hotely Zlatý Hýľ… Po príchode domov som na faccebuku zverejnil informáciu, že najducha mám u seba v byte a ak si túto správu prečíta jeho majiteľka resp. jej to niekto oznámi, tak ju chcem poprosiť, aby sa so mnou skontaktovala a potom jej fenu dnes dopoludnia doveziem.

PS

Pes je už opäť u svojej majiteľky.