Ficove referendum skončí fiaskom

Škrabálkovia, naozaj si myslite, že do útoku vraj zostávajú dni? Moskva pohrozila Ukrajine a Západu „zničujúcou odvetou“ za Kerčský most…

„Rusko bude reagovať „zničujúcim odvetným úderom“ v prípade, že Ukrajina s podporou Západu zaútočí na Kerčský most alebo anektovaný Krymský polostrov, varovala v piatok hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová, informuje agentúra Reuters.“ Zdroj spravy.pravda.sk-most – Zatiaľ som sa sekol iba jedným mojim blogom (bolo to na začiatku Putinovej anexie na Ukrajinu), keď som Putinovi dával 72 hodín, že bude na neho spáchaný atentát jeho vlastnými ľuďmi, čiže Rusmi… k tomu dodávam, že moja predpoveď nevyšla len preto, že atentátnici, ktorí pripravovali na Putina atentát, tak svoju prípravu na atentát museli predčasne ukončiť lebo našiel sa Judáš, ktorý ich udal…

PS

Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia, – preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…

Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……

Pokračujem s ďalšími príbehmi z môjho rukopisu

Sánkovačka na Debre
Počas zimných mesiacov, kým nebolo snehu, sme sa my deti chodievali šmýkať na zamrznutú vodu, ktorá ostala po jesenných lejakoch na niektorom z blízkych družstevných polí alebo na lúkach a pastviskách. Už v jeseni som sa preto nevedel dočkať zimy. Moja nedočkavosť sa mi raz vypomstila poriadnou kúpačkou: ľad sa podo mnou preboril, a hoci som vo vode zotrval iba zopár sekúnd, oblečenie na mne veru poriadne primrzlo, kým som prešiel vyše kilometrovú cestu domov.
Najčastejšie sme chodili na kopec Debra pod cintorínom. Vlastné sánky sme nemali. Nuž sme si – po neustálom a márnom drankaní, aby nás brali na sánky starší kamaráti – šmýkaním z kopca urobili ľadovú kĺzačku, na ktorej nebola núdza ani o krkolomné kúsky.
Až po dlhšom čase (pretože medzi naším otcom a jeho mamou roky panoval chlad) sa mi predsa len podarilo dostať sa na babkinu povalu a objaviť tam nízke a kratučké sane oceľovej konštrukcie. Mali priskrutkovanú hladko ohobľovanú dosku, ktorá svojím tvarom na prvý pohľad pripomínala spodnú časť klasickej gitary alebo huslí. Kúsky, aké som predvádzal na týchto sánkach a poležiačky… nech si ma všimne tréner pretekárov na bobových dráhach, vari by ma aj zaradil do mančaftu!

Pokračovanie nabudúce