Ficove referendum skončí fiaskom

…potvrdil, že jeho rezort pripravil nový postup pri poskytovaní konzulárnych služieb v zahraničí pre mužov z Ukrajiny v mobilizačnom veku. „Kuleba v utorok v statuse na sociálnej sieti X napísal, že ak muž podliehajúci mobilizácii odišiel do zahraničia, ukázal svojej vlasti, že jej prežitie sa ho netýka.“ Zdroj kuleba-potvrdil-že-ukrajina-pristupila-k-raznemu-kroku – Veď ten geroj môže mladým Ukrajincom dokázať, že aký je on naozajstný chlap. Či má gule nato, že pôjde do bojovej línie spolu s nimi?! Nič nie je ľahšie, ako iným ľuďom príkazy nariaďovať, keď to isté, čo nariaďuje nemusí vykonávať on sám.

V súvislosti s vojnou uvediem príklad, aký by bol život krásny bez vojen… Včera večer som si na sociálnej sieti všimol oznam resp. pozvánku: Pri príležitosti Dňa deti bude Deň otvorených dverí. Budú tam ukážky vojenskej techniky a výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR) – a bude tam aj vojenská polícia… na pozvánke bola aj fotografia najmodernejšieho vojenského obrneného vozidla s húfnicou. – Pri tejto príležitosti som si spomenul na výrok jedného známeho slovenského moderátora (v jednej zábavnej relácii), ten sa na margo vojenskej služby pred svojim pozvaným hosťom, (ktorým bol zhodou okolnosti minister obrany) vyjadril, že povolávacie rozkazy do vojenskej služby by mali dávať malým chlapcom a nie dospelým mužom – lebo práve malí chlapci sa najviac tešia z toho, keď sa hrajú na vojakov. – Tým pádom by sa malí chlapci navzájom medzi sebou vybláznili – a vďaka tomu by na svete neboli žiadne vojny.

PS

Takže bezpochyby – na tejto výstave budú mať najväčšie potešenie malí chlapci.😉

PS 2

Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria svoje ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia,- preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…

Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……

Poznámka: Na vydanie knihy som zháňal a oslovil viacerých podnikateľov, aby ma finančne podporili, aby kniha uzrela svetlo sveta. Tým, že vo všeobecnosti som bol verejnosti takmer neznáma osoba, tak žiadny z oslovených podnikateľov do jej vydania so mnou nešiel, tak som sa rozhodol vydať knihu na vlastné náklady, celkovo ma to stálo 63 000 korún. No ani jej priebeh predaja nebol taký, aký som očakával, ako neznámemu autorovi sa mi z 500 výtlačkov podarilo predať zhruba 1/3 kníh, a aby mi na zvyšné knihy nesadal zbytočne prach, tak som z nich prevažnú časť daroval mojim priateľom a známym, ale daroval som ju aj pre mňa osobne neznámym ľuďom, proste len tak lebo mi boli sympatickí a veril som, že knihu odovzdám takým ľuďom, ktorí by si ju naozaj mali prečítať.

Takže nasleduje predslov:

Neskoro…
„Krátky“ – celoživotný film premietne sa ti v pamäti pri najsmutnejšom
obrade života, keď si so svojimi najbližšími pri telesných pozostatkoch milovanej osoby.
V priebehu pár desiatok sekúnd stíhaš rozobrať celý svoj doterajší život,
porovnávaš, čo všetko sa dalo riešiť celkom ináč.
Zvláštne, až tu mäkne srdce možno aj tomu najtvrdšiemu „grázlovi“…
Aj preto by mal tento pocit zotrvať. Najmä vo chvíľach, keď diabol pokúša
a núti konať zlo – opak toho, čo chceme robiť.

A tu sú prvé dve časti z môjho rukopisu:

Rodičov si nevyberieš
Pri klasických rozhovoroch či už s priateľmi, príbuznými alebo aj
s úplne neznámymi ľuďmi zvyknem hovoriť o našich zážitkoch, skúsenostiach. Téma sa vždy nájde. Nezriedka o športe či o práci v záhrade, na chalupe alebo o koníčkoch, o hubách, aké kto nazbieral, o zážitkoch z dovoleniek… Občas sa to zvrtne na výmenu názorov o prečítanej knihe či o filme, ktorý iba nedávno dával niektorý televízny kanál. Výnimočne rozhovor rozviažem aj témou o počasí, ktorá je vždy naporúdzi.
Azda najčastejšou témou sú deti – jedno, či sú ešte malé či už dospelé, rozoberáme dopodrobna ich správanie, úspechy aj neduhy. V tej súvislosti pri lúčení s diskutujúcim zakaždým zdôrazňujem už otrepanú vetu: Ako sme si ich vychovali, také ich máme, také sú. Nezriedka, najmä ak sa zhováram s mladším, ukončím vetou: Rodičov si nevyberieš. Môžu byť najlepší na svete, ale keď nemajú ako uživiť rodinu, hoci to naozaj chcú, potom je ťažké hovoriť o výbere rodiča. V myšlienkach sa však i vtedy aspoň nakrátko, okamihmi vraciam k detstvu, v ňom predovšetkým k rodičom.

Mama nad singerkou
Písal sa rok 1956, žili sme v Oloví, mama nosila pod srdcom nášho štvrtého brata, benjamínka Jaroslava (ktorý sa každú chvíľu pýtal na svet). Nemala stále zamestnanie, lebo takmer rok po roku bola na materskej dovolenke, a z toho, čo zarobil náš otec za tvrdú drinu v sklárňach, ledva stačili pokryť náklady na nájomné a na skromné živobytie. (Ešte keď čakali prvý prírastok do rodiny, Jozefa, obaja tuším robili v tej istej fabrike.) Mama bola vyučená krajčírka, preto počas dlhých zimných večerov šila na svojej staručkej singerke pre stále zákazníčky, aby prispela nejakou tou korunou do rodinného rozpočtu. Aj tak sme museli všade šetriť. Napríklad kúrilo sa v klasických pieckach, drevom a uhlím, a mama až tak šetrila uhlím, aby sme „vyšli“, že veľmi prechladla. Bohužiaľ, nevenovala svojej chorobe pozornosť. To sa jej počas niekoľkých mesiacov pomstilo tak, že ju nakoniec pri ďalšom
živote udržiavali už iba injekcie a tabletky.

Pokračovanie nabudúce