Ficove referendum skončí fiaskom

To príslovie je doslova ušite na moje zážitky z včerajšieho a dnešného dňa. K mojim obľúbeným zimným športom patrí bežkovanie. Behu na lyžiach sa venujem bezmála 52 rokov.

Počas minulých rokov sme my Košičania kvôli nedostatku snehu príliš veľa príležitosti k bežkovaniu nemali, ak sme sa chceli tešiť z bežkovania nezostávalo nám nič iné iba cestovať až na „Kojšovú Hoľu.“

Tohto roku to so snehom tiež nebolo dosť dlho ružové, trochu snehu nám napadalo cca. pred troma týždňami, a tak som sa rozhodol, že si to vynahradím aj za predošle roky a každé ráno resp. už večer som si nachystal lyže a do ruksaku som si zbalil veci na prezlečenie, k tomu nejaké jedlo a občerstvenie. Ráno o 8:27 som sa vyviezol mestskou linkou s číslom 14 z námestia Mier na Jahodnú. Tam som si obul lyže a vyrazil som na 8 a pol kilometrovú túru k chate Lajoška na Prednej Holici. – Takýto plán som mal včera aj dnes ráno, avšak doma som sa zdržal o pár minút dlhšie ako obvykle a preto som už autobus s číslom 14 nestihol. Ale povedal som si nič hrozného sa nestalo, počkal som si na autobus (tiež s č. 14), ktorý premáva iba na Horný Bankov, a z Bankova som si to po červenej turistickej značke namieril na Jahodnú.

Včera aj dnes som to mal naplánované tak, že ten čas, ktorý mi zostával na to, aby som chytil autobus, ktorý odchádza z Jahodnej o 12:52 hod. Že takto by som spravil celkom dobrú túru, aj keď musím priznať, že nie príliš obťažnú. Avšak medzi moje neresti patri aj tá, že ak sa mi počas bežkovania pripletú do cesty nejaké spadnuté suché konáre alebo kamene, tak sa takmer pri každom takomto predmete pristavím a odhadzujem ich z cesty, aby mi neprekážali v lyžovaní, ak tadiaľto pôjdem aj nabudúce. No toto zdržiavanie ma okráda o čas, ktorý mi potom chýba k tomu, aby som na Jahodnej stihol autobus.

Včera som mal smolu a (kvôli odhadzovaniu kameňov a suchých konárov) mi chýbali 3 minúty k tomu, aby som autobus v pohode stihol. Keď som vedel, že autobus na dolnej zástavke už nestihnem – rozbehol som sa k hornej zástavke, že tam nastúpim na autobus. Lenže, keď ma autobus míňal, tak k tej hornej zástavke mi chýbalo ešte asi 250 metrov, preto som na vodičku autobusu mávol rukou, či by mi nemohla zastaviť. Vodička pokračovala v ceste ďalej (je možné, že majú príkaz, že mimo zastávky nesmú brať cestujúcich do autobusu), ale povedal som si, že ak budem za autobusom utekať, tak vodička ma bude vidieť v spätnom zrkadle a možno sa nado mnou zľutuje a na zástavke (kým tam dobehnem) nejakú minútku na mňa počká. Môj predpoklad sa naplnil, vodička na mňa počkala (našťastie v autobuse žiadny cestujúci nebol, nedá sa vylúčiť, že v opačnom prípade by jej niekto mohol vyčítať, že až dlho stála na zástavke) – keď som nastúpil do autobusu a vodičke som pekne poďakoval za to, že na mňa počkala, tá iba povedala, že sme ľudia a máme si navzájom pomáhať, no ja som jej nato povedal, že tak by to malo byť, ale nie všetci vodiči sa takto správajú lebo niektorí šoféri dobiehajúcemu cestujúcemu zatvoria dvere pred nosom a odídu s autobusom preč. – K tomu som ešte dodal, že ak by som robil vodiča DPMK aj ja, tak by som sa k cestujúcim správal tak ako ona, ale že za niektorých vodičov DPMK by som za ich správanie voči cestujúcim ruku do ohňa nedal.

Aký to paradox, práve takto sa ku mne zachoval vodič linky č. 14 dnes.

V lese (podľa vzdialenosti, ktorá mi ešte zostávala k autobusovej zástavke) som vedel, že musím zo seba vydať maximum, ak nechcem, aby mi autobus ušiel.

Chýbalo mi už len 40 metrov, keď vodič autobusu pristavil autobus k zástavke a otvoril dvere pre cestujúcich,… (musím podotknúť, že na zástavke boli iba traja cestujúci, ktorí spolu s vodičom videli, že som už veľmi blízko pri autobuse), rýchlo som si začal vyzúvať lyže a pohol som sa k prostredným otvoreným dverám autobusu lebo prvé dvere vedľa vodiča boli zatvorené. Nechcel som sa zdržiavať ich otváraním lebo niektorí vodiči nie sú príliš nadšení z toho, že aj cez tieto dvere niektorí cestujúci nastupujú a oni ich potom musia upozorňovať, aby postupovali do autobusu ďalej lebo im budú brániť vo výhľade. Avšak vodič spravil niečo nepredstaviteľné, od stredných dverí som bol vzdialený len pol metra a on miesto toho, aby počkal kým nastúpim, tak pred nosom mi dvere zatvoril – a pohol sa s autobusom k odchodu zo zástavky, tak som na neho okamžite zakričal, že čo to robí a lyžami som mu buchol do zatvorených dverí, aby si uvedomil ako sa ku mne cynicky zachoval. No ten okamžite zastavil a doslova ku mne z autobusu „vystrelil“ – začal ma hrešiť, že ak ešte raz mu budem takto búchať lyžami do autobusu, tak si ma zapamätá a nech si neprajem, že čo potom so mnou spraví…

Ďalším paradoxom bolo, že až keď ten vodič vyšiel ku mne, tak vtedy som ho okamžite spoznal (zhruba pred 20 rokmi sme v jednom a tom istom oddiely súťažne hrávali 12 rokov kolky (boli sme kamaráti, takže predpokladal som, že aj on mňa spoznal), no neviem, či ten môj bývalý kamarát sa zle vyspal alebo sa pohádal s manželkou… ale tou svojou frustráciou sa na mne poriadne vyvŕšil.😟😡