… za útok na ruské mesto? Doteraz sa ukrajinský útok na ruské mesto Belgorod považuje za najsmrteľnejší na ruské mesto.
Počas nedeľňajšieho útoku v ruskom meste Belgorod stúpol počet obetí najmenej na 15 a novinári sa znepokojivo pýtajú, čo by mohlo nasledovať, a ako nato zareaguje Kremeľ resp. Putin?? – „Ukrajina podľa ruských predstaviteľov podnikla na oblasť rozsiahly raketový útok, pri ktorom použila rakety Točka a raketomety Viľcha (Adler) a RM-70 Vampire.“ Zdroj Najsmrtelnejsi-utok-na-ruske-mesto
Myslím si, že na ich otázku je v celku veľmi ľahká odpoveď. Doteraz počas celého priebehu vojny sa to zo strany Putina končilo takmer na vlas rovnako, ak Ukrajinci zničili niektorú z ruských vojenských lodí, či nejakú stíhačku, prípadne zopár bombardérov, alebo zabili niekoľko stoviek ruských vojakov (dokonca v priebehu jedného dňa) – Putinova ofenzíva za tieto ukrajinské činy bola hneď v ďalší deň resp. ešte v priebehu noci min. 10 násobne vyššia, ruská armáda k odvete použila ešte viac drónov, vrtuľníkov, bombardérov a tankov a ich útoky končili napadnutím väčšieho počtu ukrajinských miest a obci. Takže nie je vylúčené že Putin za každú jednu obeť v nedeľňajšom ukrajinskom útoku použije oveľa vyšší počet rakiet a drónov, než tomu bolo doposiaľ, takže podľa najnovších informácii tých ruských obetí bolo 19. Takže podľa mňa ešte dnes v noci Putin nariadi svojim armádnym zložkám, aby bombardovali a vystrelili rakety na min. 19 obci a mestá na Ukrajine.
PS
Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia, – preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…
Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……
Pokračujem s ďalšími príbehmi z môjho rukopisu
Viac pri mame ako pri hre
Vrátim sa do rodiny.
Úskalia, ktoré súviseli s maminou zhoršujúcou sa chorobou, mi nedovoľovali venovať sa naplno a bezstarostne ani detským radovánkam. Niežeby mi v tom niekto bránil alebo mi niečo prikazoval, ale vnútorne som sa veľmi naviazal na mamu, nuž som sa jej všemožne snažil byť oporou, kde sa len dalo. Jedenkrát týždenne som ju sprevádzal k lekárovi (ordinácia bola od nášho domu asi len pol kilometra, ale prejsť túto vzdialenosť bol pre chorú mamu heroický výkon). Chodieval som jej pre lieky, na nákup a všemožne som sa snažil čo najviac pomáhať pri domácich prácach.
V potoku a s ráfikom
Vo voľných chvíľach bolo mojím najväčším potešením pľačkať sa v potoku. V drevárni som našiel krátku drevenú latku, pritĺkol na ňu malý stožiar s kúskom bieleho plátna – a plachetnička bola na svete!
Keď sa na jar topil sneh, popri ceste priekopami tieklo viac vody ako bežne počas roka, a tak som plachetničku sprevádzal aj dva kilometre, pritom som odstraňoval nánosy, ktoré jej bránili v plavbe.
K mojej „vodnej“ záľube patril „mlynček“, ktorý som si vystružlikal z tenkých latiek, a potom som sa na umelo vytvorenej priehradke tešil, že „turbína“ pracuje na plné obrátky.
Azda najčastejšou mojou zábavkou v detstve bolo koleso z bicykla – holý ráfik, ktorý som našiel odhodený v potoku. To, že som nemal bicykel, som si vynahrádzal behaním a poklepávaním (postrkávaním) kolesa paličkou v ruke. Čím rýchlejšie sa mi krútilo pri boku, tým viac som sa tešil, že viem tak rýchlo bežať a držať s ním krok.
Pravdepodobne toto pobehávanie popri bicyklovom ráfiku mi natrvalo utužilo chuť venovať sa behu, tomu som sa často oddával. Lebo môj veľký sen – mať vlastný bicykel – sa mi splnil až o niekoľko rokov. (Pri spomienke na starý zhrdzavený ráf mi prebehne mysľou benevolentnosť niektorých ľudí voči prírode, ako si z pohodlnosti robili smetisko a šrotovisko v miestnom potoku. Žiaľ, dnešná generácia v tom pokračuje, podobne to vyzerá hádam na celom Slovensku. Takmer každoročne dochádza k zbytočným záplavám najmä „vďaka“ globálnemu otepľovaniu Zeme, ale určite na tom majú veľký podiel všetci, ktorí aj u nás znečisťujú potôčiky a rieky, pretože pri väčších dažďoch sa množstvo vody v korytách nemôže odplaviť prirodzenou cestou. K tomu všetkému sa pridružila ďalšia pohodlnosť. Keď ľudia ešte chovali dobytok, nenašiel sa kúsok zelenej plochy, ktorý by nebol udržiavaný a minimálne dvakrát ročne kosený. Lenže teraz tráva a seno nikomu nechýbajú a pohľad na potoky a plochy okolo nich – v zajatí trávy, buriny a smetísk – nie je príliš vábny.)
Pokračovanie nabudúce
A staviame – naše!…
Celá debata | RSS tejto debaty