Keď som to isté tvrdil zhruba pred polrokom, tak ma rusofili išli „ukameňovať“, že čo si to dovoľujem?! A to som len obyčajný bloger, ani si nechcem predstaviť, čo spravia teraz poľskému ministrovi zahraničia Radoslawovi Sikorskému, keď ten pred médiami verejne povedal: „Ak by ruský prezident Vladimir Putin dobyl Ukrajinu, urobil by to, „čo (Adolf) Hitler urobil s Československom“, teda zmocnil by sa priemyslu okupovanej krajiny, Ukrajincov zmobilizoval do ruskej armády a poslal ich bojovať ďalej na západ. K tomu ešte dodal „Je lepšie zastaviť Putina na Ukrajine, 500 či 700 kilometrov na východ odtiaľ.“ Viac v tomto zdroji spravy.pravda.sk/svet/
Myslím si však, že je veľký rozdiel oháňať sa takými tvrdými vyjadreniami „za okrúhlym stolom“ ako sa pozrieť realite rovno do očí, čiže priamo na bojisku.
Minister sa vyjadril, že ruské rezervy nie sú neobmedzené a samotné Rusko nie je neporaziteľné. Vojny podľa neho môžu končiť aj ekonomickým zrútením jednej strany. „A Rusko už minulo polovicu svojho rezervného fondu a prišlo o najvýnosnejšie odbytisko pre svoju ropu a plyn, ktoré musí predávať Indii a Číne s veľkou zľavou.“
Minister je presvedčený, že Ukrajinci boli schopní oslobodiť skoro polovicu predtým okupovaného územia a zjavne víťazia vo vojne o Čierne more, vďaka čomu môžu vyvážať obilie do sveta. – No ja to také čiernobiele nevidím, myslím si, že ak by im to Putin nechcel dovoliť, tak by na ukrajinskú armádu pritvrdil a do útoku by nasadil podstatne silnejšiu armádu, a aj bojovú techniku.
Avšak jedná vec sa poprieť nedá, Poľsko na svoju obranu zvyšuje výdavky, je na úrovni USA, a na budúci rok to môže byť ešte viac. „Pre nás je to existenčná otázka,“ vysvetlil Sikorski.
PS
Vážení a milí čitatelia, mnohí z vás budú určite prekvapení z toho čo bude teraz nasledovať, ale som citlivý človek a nepáči sa mi, keď si niektorí čitatelia v debate pod mojimi článkami naplno otvoria svoje ústa a titulujú moju osobu škaredými poznámkami, a pritom všetkom o mojom živote takmer nič nevedia,- preto som sa rozhodol, že tu pod mojimi článkami budem publikovať príbehy z mojej knihy (autobiografie), ktorú som nazval Keď zatneš slovom…
Keď zatneš slovom…
© Ladislav Serenča, 2007
© cover Ľubomír Lehotský, 2007 Vydalo:
Vydanie prvé, 2007
ISBN ……
Pokračujem s ďalšími príbehmi z môjho rukopisu
…takže my v podnájme
Správaním k synovi a jeho rodine babka jednoznačne dala najavo, že nás vo svojom dome dlho nestrpí. Našťastie sa otcovi podarila dohoda so sedliakom pánom S., ktorý nás uchýlil v jednom zo svojich dvoch domov. Ten, v ktorom sme bývali, zvonku vyzeral celkom dobre, ale v skutočnosti to bola bývalá maštaľ s tromi miestnosťami neskôr upravenými na bývanie. (Ani nie je potrebné vracať sa zhruba 2000 rokov späť do histórie, táto naša situácia mi až príliš pripomína biblický príbeh Márie a Jozefa…) Dohoda medzi otcom a pánom S. bola taká, že otec začne stavať náš vlastný dom a po jeho dokončení sa z domu pána S. vysťahujeme.
A som školák!
Jedným z pekných zážitkov bol nástup do 1. ročníka základnej školy.
Spomínam si, ako som so starou aktovkou na chrbte (zdedenou po deťoch niektorých susedov) kráčal do školy a tešil sa, že sa naučím čítať a písať. O to viac si pamätám, ako veľmi som sa čoby štvrták tešil už „novej“ taške (stará dosluhovala), ktorú otcovi daroval pán S. po synovi Jurajovi. Kožená aktovka bola v perfektnom stave a krásnej červenej farby s dvoma pochromovanými prackami na zapínanie… nádhera! (Juraj bol svedomitý žiak, preto mu otec kupoval často novú tašku ako dar za dobrý prospech. Kým sme žili v ich starom dome, tak sme sa s Jurajom spriatelili, stal sa nám akoby piaty brat.)
Mali sme veľkú výhodu: škola a školské ihrisko boli hneď za domom, stačilo prejsť dierou v plote. Vtedy sme sa učili už vo viactriednej škole, pani učiteľka mala na starosti druhákov až štvrtákov, snáď iba starší žiaci mali triedy osve. Ale aspoň 1. ročník sme si užili v normálnej škole (hoci vtedy by som mal určite viac radosti z novej tašky), tá pre nás stála západným smerom asi 150 metrov nižšie od školy pre starších žiakov.
Najväčšie potešenie? Prestávky.
Už ako prváci sme sa tešili najviac na prestávky. Zábavy počas nich sme mali rôzne. Napríklad nás chalanov veľmi tešilo súťažiť, kto (prepáčte) najvyššie dociká k horným okienkam v záchodoch na školskom dvore, lebo urobiť to iba tak do žľabu na zemi bola nuda… Táto súťaživosť netrvala dlho. Daktorý spolužiak sa pochválil svojím rekordom spolužiačke, a tá to vybľabotala pani učiteľke Čičvákovej. V triede nám bol spolužiak aj jeden z jej synov, a musím povedať, že bola prísna a spravodlivá, vždy mala rovnaký meter na nás i na synov. Keď sa dozvedela, čo vyvádzame na záchode, najprv pokarhala syna, že jej nič nepovedal (typická žena, čo ona mohla vedieť o zmýšľaní „mužov“!).
Potom nás varovala:
– Nech ochraňujú všetci svätí toho, koho pri takom dačom nachytám!
Poniektorí prváčikovia mali pred pani učiteľkou taký rešpekt, že dokonca aj keď potrebovali „na malú“, radšej do poslednej chvíle zadržiavali. Až jedného dňa to spolužiakovi Milanovi „povolilo“ a urobil mláčku pod lavicu. Pani učiteľka ho trošku pokarhala, ale zároveň mu vysvetlila, že nie je hanbou pýtať sa na záchod – a rýchlo ho poslala domov, nech sa preoblečie.
Pokračovanie nabudúce
Ja som ta neohovaral, ze holdujes alkoholu. ... ...
necas Psychycku poruchu máš Ty lebo reagovať... ...
Mne je jedno, ci si zavisly na pocitaci. Ja... ...
Hitler Ceskoslovensko nerozbil, len využil... ...
necas, myslíš si, že aj ja som taký závislý... ...
Celá debata | RSS tejto debaty